Vidiecky dom z 18. storočia na území starej osady v dedinke Hloubětín neďaleko Prahy pre seba citlivo zrekonštruovali oceňovaní architekti Lenka Křemenová a David Maštálka. Dôraz kládli na pôvodné materiály stavby, bez toho, aby ho premenili na skanzen. Rozhovor s nimi pripravila Jana Polomová pre portál idnes.cz.
V akom stave bol dom pred rekonštrukciou a dostavbou, aké úpravy bolo potrebné vykonať?
Pôvodný vidiecky domček z konca 18. storočia bol pred kompletnou rekonštrukciou vrátane vlhkého zmiešaného muriva, ktoré ani nemalo žiadne základy, pretože jeho steny sú 90 cm široké a stoja na poloskale.
Navyše nebol domček napojený okrem elektriny na vodovod ani kanalizáciu. Do roku 2000 sa tu na okraji Prahy bežne používal suchý záchod ... Bolo teda nutné rozdeliť opravy a prístavbu do niekoľkých fáz. Prvou z nich bola sanácia vlhkého muriva, s ktorej projektom nám veľmi pomohol Ing. Balík, špecialista na vlhkosť. Ďalší rok bolo nutné počkať, než stavba po sanácii vyschne.
Nasledovali búracie a stavebné zaisťujúce práce, týkajúce sa podbetónovania časti muriva, opravy pôvodných klenieb, ďalej všetky zemné práce a základy nového domu. Po takmer troch rokoch búrania a opravovania starého muriva sa za ďalší rok a pol podarilo pristavať novú drevenú časť domu vrátane interiéru, ktorú stavala firma Vittore zo Šumperka.
Aké sú podľa vás výhody renovácie staršieho priestoru oproti novostavbe?
Nejde ani tak o objektívne pomenovateľné výhody, pretože hodnota rekonštrukcie je veľmi individuálna. Sú ľudia, ktorých musia predchádzajúce odpoveď a opis stavby jednoznačne odradiť až vydesiť, a pre tých bude jednoznačnou voľbou novostavba. Pre typ ľudí, ktorí majú radi kúzlo starých domov, je výhoda rekonštrukcia nesporná, ale ide skôr o subjektívne a emocionálne hľadisko...
Starý dom v sebe skrýva rôzne príbehy a nálady, a pokiaľ nebol v minulosti poničený vrátane jeho okolia, hovoríme o „duchu miesta“, ktorý pri novej stavbe vzniká až postupne. Nás osobne očaril domček svojimi klenutými miestnosťami a okolitou tesnou zástavbou podobných starých domčekov.
Avšak z čisto racionálneho a ekonomického hľadiska sa oprava starého domu v tomto stave nevypláca, musíte mať k takej oprave ešte iný dôvod, musíte mať dom naozaj radi, aby ste ustáli všetky nástrahy a ťažkosti rekonštrukcie.
Na druhej strane sme za nás naozaj spokojní, že sme sa do renovácie muriva a klenieb dvoch svetlíc pustili, pretože svojou zvláštnou ťažkosťou a mohutnosťou skvele dopĺňajú svetlú a ľahkú atmosféru nové drevostavby. Harmonický kontrast rôznych atmosfér a svetla nás zaujíma v architektúre všeobecne.
Objavili sa pri realizácii nejaké komplikácie? Museli ste sa nejakých pôvodných nápadov vzdať alebo naopak v priebehu rekonštrukcie pristúpiť na neplánované riešenie?
Určite áno, úpravy a zmeny projektu sú nevyhnutnou súčasťou každej rekonštrukcie, pretože je to proces plný prekvapení, ktoré sa objavujú až pri stavbe samotnej. Ďalším dôvodom sú samozrejme aj finančné možnosti rozpočtu. Môže však ísť o pozitívne zmeny, ako je napríklad premena točitého schodiska z oceľovej konštrukcie na železobetónovú, ktorú úchvatne vykonal DNA Design z južnej Moravy.
Celkovo je tiež nová drevostavba ďaleko menej presklená, než sme pôvodne uvažovali, čo je nakoniec tiež dobre najmä kvôli prílišným slnečným ziskom v letnom období.
V dome bývate a zároveň tu máte svoju architektonickú kanceláriu ešte s ďalšími kolegami. Ako sa vám darí spojiť rodinný a pracovný život v rámci jedného priestoru? Nezasahuje príliš jedno do druhého?
S týmto prepojením sme od začiatku počítali. Človek samozrejme musí byť sám na seba prísny, aby neskĺzol buď k leňošeniu, alebo naopak k nekonečnej pracovnej dobe. Dobre to rieši „otváracia doba“ ateliéru, ktorú sme si s kolegami stanovili.
Prepojenie domácnosti a ateliéru je pre nás oproti predchádzajúcim skúsenostiam ateliéru mimo domova ideálne, pretože naopak nakoniec trávime oveľa viac času doma ako predtým, kedy sa nezriedka stalo, že sme museli niečo cez víkend vyzdvihnúť v ateliéri a razom z toho bola pracovná sobota a strata dvoch hodín v doprave.
Výrazným prvkom domu je obhorená fasáda. Prečo ste sa pre ňu rozhodli a ako ste tento efekt dosiahli?
Ide o tradičnú japonskú techniku impregnácie dreva proti hmyzu a hubám, takto umŕtvené im skrátka nechutí. Veľkou inšpiráciou nám v tomto smere boli stavby architekta Terunobu Fujimori, s ktorým sme sa osobne stretli a ktorý nám túto techniku predviedol.
Avšak opaľovanie dreva poznáme aj z našich končín. Napríklad vypaľovanie vedier a sudov alebo kolov ohrád, práve ako ochrana proti škodcom. Opaľovanie fasádnych dosiek samozrejme musí prebiehať mimo plášť domu. Jednotlivé tri až štyri metre dlhé nehobľované dosky sa spoja drôtom do trojbokého komína, do ktorého sa vložia noviny a zapália, komínovým efektom okamžite vzniká vysoký plameň skrz celé dosky.
Následne čakáte asi päť minút, potom ich zhodíte k zemi, rozviažete drôty a rozpadnutím komína oheň sám zhasne. Na dom dosky osadzujete najskôr po dvoch až troch dňoch, aby boli dosky kompletne vyhasnuté.
V interiéri prevládajú prírodné materiály a neutrálne odtiene. Nechýbajú vám farby? Čo je výhodou takéhoto riešenia?
Farby máme určite radi, ale dávame prednosť ich premenlivému dočasnému riešeniu, teda na doplnkoch, ako sú textílie v podobe poťahov, vankúšov a celkového vybavenia interiéru osobnými vecami, ktoré nakoniec prinášajú veľa farieb. Dom v prírodných a neutrálnych farbách tak funguje ako nadčasové pozadie premien nálad a farieb života. Je pre nás jednoduchšie meniť poťahy ako tapetu či maľovať ...
Čo si na bývaní a práci v A1 House užívate najviac?
Miesto ako také s prepojením so záhradou a zároveň priľahlým lesom, kam sa ľahko dostanete a ste na chvíľu mimo prácu aj starosti všedného dňa.
Vo svojej tvorbe sa venujete prevažne drevostavbám, čím sa triafate do súčasného trendu návratu k prírode. Vnímate tento posun v architektúre všeobecne? Možno povedať, že vkus investorov i architektov sa skutočne posúva ústrety prirodzenejším materiálom a formám?
Netrúfam si takto zovšeobecňovať. Za nami skrátka prichádzajú ľudia, ktorým je sympatický náš prístup a predchádzajúce realizácie, takže sa potom častejšie zhodujú napríklad v obľube dreva na stavanie domov. Nepovedala by som však, že by väčšinovo spoločnosť smerovala k prírodným materiálom, niekedy si to totiž ľudia len želajú, ale nakoniec to nedokážu.
Ako príklad dôsledku takéhoto uvažovania je masívna produkcie materiálov, ako je lino alebo keramické dlaždice s potlačou dreva. Je to odpoveď na užívateľskú požiadavku: „Chcem mať pocitovo na podlahe drevo, ale bez škár a prasklín a možnosť vytierať ich dezinfekčným saponátom.“
To je však klamanie samého seba vo vlastnom dome, tieto materiály naozaj nemáme radi. Občas si hovoríme, že je to ako plastická chirurgia versus prirodzenosť ... Chvíľu akoby dokonalosť, ale nakoniec sa jej umelosť neblaho preukáže.
Na čom aktuálne pracujete? Z čoho máte radosť a čo chystáte do budúcna?
Pracujeme na projektoch niekoľkých rodinných a tiež rekreačných domov po celom Česku, ale v poslednej dobe aj na jednom na východe Slovenska či na Islande. Pracujeme hlavne na rezidenčných projektoch vrátane interiérov, ale medzi nimi radi premýšľame o verejnom priestore. No a najväčšiu radosť nám robí to, keď sa z našich stavebníkov stanú priatelia, čo je pomerne často.