Prečo je súčasťou povinnej výučby detí kurz plávania, sa dá pochopiť ľahko. Keď do vás niekto strčí pri rieke, vypadnete z lode alebo sa jednoducho len tak pôjdete schladiť v sparnom dni, najskôr sa vďaka nemu neutopíte. Tu je logika jasná.
A teraz tu máme otázku, či je azda potrebné venovať sa „povinne“ lyžovaniu. Keď do vás niekto strčí na kopci, poviete vari: „Pardon, hneď som späť,“ pobežíte niekde splašiť lyže, tie príšerné plastové odliatky, čo vám odkrvia nohy, paličky, navlečiete modernejší variant šuštiakov, zaplatíte štyridsať, aby ste sa dostali späť hore, a až potom sa z toho kopca vydáte dole?
Navyše so širokým úsmevom, pretože nebyť lyžiarskeho, boli by ste sa váľali, zatiaľ čo takto dôstojne zmiznete v údolí. Dá sa azda lyžovaním zachrániť život? Nedá. Jazdí niekto na lyžiach na poradu alebo na nejakú naozaj zásadnú udalosť ako trebárs pôrod alebo výpredaj?
Nejazdí. Prečo sa teda vo svetle týchto okolností obťažujeme s organizáciou značne aj finančne náročných lyžiarskych kurzov, z ktorých zákonite musia byť učitelia na mŕtvicu? Na pätnásťčlennú skupinu detí je povinný jeden dospelý. Jeden!
To je nekompromisná oslabovka. Tí nebohí ľudia majú na svahu na povel pätnásť „pubišov“ v rôznom stave fyzickej zdatnosti, ale musia brať do úvahy aj to, že si potom táto mládež v izbe po zotmení vymieňa zážitky!
A čo je pre mňa úplne šokujúce, neexistuje zákon, ktorý by logicky uznal, že to nemôže dopadnúť dobre, a stanovil by normu strát, ktorá je brána s nadhľadom. Učitelia musia všetky deti dostať späť v pôvodnom stave!
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.
Zostáva vám 83% na dočítanie.