Držky (a, samozrejme, držkovú polievku) buď milujete, alebo nenávidíte. V tomto prípade nie je stredná cesta a nepoznám asi nikoho, kto by mal k držkovej vlažný vzťah.
Mimochodom, vlažná držková polievka je rovnaký nonsens ako teplé gaspacho alebo studené bryndzové halušky. Klasika staničných (a iných) bufetov a reštaurácií má typickú chuť napriek tomu, že neexistuje jediný správny a univerzálny recept.
V tom našskom však nesmie chýbať dobrá červená paprika, musí byť hustá a v kombinácii s chlebom či pečivom a pohárom oroseného piva je to jedlo, ktoré zasýti, nakopne a pomôže aj z malej „opice“.
Odkiaľ sa však do našich končín a jedálnych lístkov dostala? A ako sa stala obľúbeným „trojbojom“ výdatných desiatových polievok spolu s gulášovou a hustou fazuľovou? Tá cesta nebola krátka. A možno vás prekvapí, že má svoje pendanty doslova po celom svete.
Prácna surovina
Pamätám si na jednu zo svojich prvých služobných ciest v redakcii. Išli sme tuším do Košíc a veľkú časť cesty späť mi jeden z našich fotografov básnil o držkovej.
Ako ju robieva doma, kam chodí na tie najlepšie držky, ako presne sa musia spracovať, aby boli jemné a bez charakteristického odoru, čo všetko tam dáva on a čo iní a prečo je tá je...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.