Máme pocit, že Vianoce sú tu s nami od nepamäti. Ak by sme si však chceli zacestovať v čase na tie úplne prvé, museli by sme sa preniesť až do 25. decembra 336, na rannú omšu v Ríme. Tento dátum vybral pápež Július I. ako deň oslavy narodenia Ježiša Krista.
Raní kresťania si dovtedy pripomínali iba jeho ukrižovanie a zmŕtvychvstanie v podobe Veľkej noci. Keď sa však v rímskom svete začalo uplatňovať kresťanstvo, ktoré za oficiálne náboženstvo uznal až v roku 313 cisár Konštantín, museli sa cirkevní predstavitelia stretávať s obľúbeným rímskym pohanským kultom narodenia nepremožiteľného Slnka.
To bol rímsky názov pre zimný slnovrat. Rimania každú zimu uctievali pohanského boha Saturna saturnáliami, ktoré sa začínali sedemnásteho decembra a vrcholili práve dvadsiateho piateho. Tento festival bol časom veselia, rodiny, vymieňania si darčekov a tiež začiatkom nového slnečného cyklu. Aby sa pohanom lepšie prechádzalo na kresťanstvo, vznikol náhradný sviatok – Vianoce.
Vianočný zákaz
Prechod bol zjavne hladký, pretože ich tradícia sa v našich srdciach zakorenila naozaj hlboko. V histórii sa však našli aj obdobia, keď sa Vianoce ocitli na čiernej listine a ich slávenie vtedy znamenalo porušenie zákona. Prvý raz k tomu došlo dva roky predtým, než puritáni v Anglicku zvrhli kráľa Karola I. Stuarta a odsekli mu hlavu.
Koniec vianočného veselia platil aj pre Wales, Írsko a Škótsko. Puritánom prekážalo, že pochádza z pohanských tradícií a v Biblii o nich nie je ani zmienka. Nemohli vystáť ani spôsob ich oslavovania, ktorý býval v znamení bujarých osláv a hodovaní.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 75% na dočítanie.
Zostáva vám 75% na dočítanie.