Hrnček horúceho mlieka s kožou navrchu. Mäso s tukovým okrajom. Mastné kolieska na omáčke a hromada knedlí. Tri kocky cukru do šálky čaju. A prísne pohľady matiek, otcov, babičiek, deduškov, učiteliek a vychovávateliek. Kto nejedol, toho kárali.
Príkazy, rady, nútenie a vyhrážky má s jedlom z detstva a mladosti spojené veľa z nás. Zatiaľ čo predtým bol takýto spôsob správania k deťom úplne bežný, dnes je zavrhnutiahodný. Prelial sa do opačného extrému. Za normu sa považuje, že dieťa sa nesmie do jedla nútiť.
Deti, ktoré lekári ohodnotili ako príliš chudé, sa posielali do ozdravovní. Tam ich do jedla nútili spôsobmi, ktoré sa dnes považujú za drastické a málokto by si ich dovolil praktizovať na vlastnom dieťati, nieto ešte na cudzom. „Lekárka ma poslala do ozdravovne v Jeseníkoch, pretože som bola málokrvná,“ spomína bývalá učiteľka Jana Dědková.
„Šesťdesiate roky, mala som okolo jedenásť. Nikdy nezabudnem, ako ma vychovávateľky nútili sedieť pri stole, kým som nedojedla nejaké vnútornosti s ryžou. Už neviem, či išlo o pečeň alebo pľúcka. Vracala som. Hneď večer mi potom doniesli rožky a párky. Jedna z nich znova čakala, až do seba všetko napchám. Bol to teror. Dobre mienený teror.“
Scény v jedálňach
Paradoxná pointa tohto príbehu? „Keď som začala učiť a robila dozor v jedálni, dohliadala som, či deti dojedajú. A, samozrejme, som ich kárala, keď vracali jedlo, často práve pečeň, pľúcka alebo hnedú omáčku,“ dodáva Jana Dědková. Scény zo školských jedální bývajú nezabudnuteľné.
„Ja si tu k tebe sadnem a počkám, kým to nedoješ. Ja mám totiž čas, vieš, ale ty by si určite už chcela ísť domov, však?“ „Čo polievka? Že kapustu nemáš rád? Mazaj po ňu. A osobne dohliadnem, že si ju zjedol.“ Veľa ľudí má práve z detstva niektoré jedlá zafixované ako takzvane hnusné.
Zostáva vám 76% na dočítanie.