Váš film Cenzorka získal cenu na festivale v Benátkach, čo je pre slovenskú kinematografiu bezprecedentný úspech. Čo to filmárovi okrem dobrého pocitu prinesie?
To ešte len uvidíme, či nám v rámci Slovenska podporia ďalší film (úsmev). Čo sa sveta týka, človeku to otvára dvere. Žijeme v dobe obrovského pretlaku filmov, vrátane tých kvalitných. Ocenenia sú niečo ako Michelin pre gastronómiu. Film nie je šport, nejde o absolútne prvenstvo, ale je to signál, že tento film sa oplatí pozrieť – a smerom do budúcnosti, že toto je režisér, na ktorého sa oplatí pozrieť. Čo, samozrejme, negarantuje, že ďalší film bude dobrý. No povedzme si úprimne: pre Maďarsko, Rumunsko, Poľsko či iné krajiny je takéto ocenenie úplný štandard.
Na druhej strane, Oscar nevyšiel. Sklamalo vás to?
Ja som to predpokladal. Keby som mal za sebou tradíciu takýchto úspešných filmov, možno by sme o tom mohli rozmýšľať. Všetko je to o kontinuite. Na Slovensku o sebe často uvažujeme ako o Popoluške, ktorú svet zatiaľ neobjavil. Ale to nie je tak, že náhodou natočíte geniálny film a zrazu si váš všetci všimnú. To je to isté ako u olympionikov – ide o normálnu prácu. Najskôr musíte natočiť film, ktorý sa dostane do nesúťažnej sekcie na festivale v Locarne, neskôr do nesúťažnej sekcie Benátok, až potom do súťažnej. Treba to postupne budovať. Slovenská kinematografia má vynikajúcich režisérov a vynikajúce témy, ale nemá kontinuitu.
V benátskej sekcii, hoci nesúťažnej, bola napríklad Mira Fornay s Líštičkami. Na jej ďalší film sa však čakalo päť rokov a na tretí sedem rokov. To je strašne dlho – ale takto dlho sa u nás čaká na peniaze. Zároveň prakticky každý filmár robí aj niečo iné, aby vyžil. Tým pádom sa nebuduje kontinuita.
Vašou doterajšou ústrednou filmárskou témou je zodpovednosť jednotlivca za dejiny. Prečo vás práve toto fascinuje?
Úprimne – neviem. Chcel som povedať, že toto obdobie som s Cenzorkou uzavrel, že chcem začať sériu filmov, ktoré budú o ženách, ale v skutočnosti idem natáčať film o Košickom maratóne (najstarší maratón v Európe, pozn. red.). Zrejme má ten záujem korene v detstve. Jeden starý otec bol v ruskom zajatí, druhý na nútených prácach v Nemecku. My sme sa v škole, samozrejme, učili o dobrých partizánoch a zlých fašistoch a ja som si potreboval dať dohromady, že ten môj fantastický starý otec bojoval vo fašistickej armáde a navyše si s druhým starým otcom dobre rozumeli. Neskôr som pochopil celú tú zložitosť, že Košice patrili pod Maďarské kráľovstvo, takže starý otec ani nemal inú možnosť. Má to inak aj anekdotickú vsuvku.
Tá ma, samozrejme, zaujíma.
Môj starý otec z otcovej strany opravoval lokomotívy, a to aj na nútených prácach v Nemecku. Keď Američania robili ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.