Šachový veľmajster a spisovateľ Ján Markoš: Šach mi pomáha aj v nešachovom svete

Ktoré vlastnosti získané vďaka šachu využívate v živote najviac?

​Schopnosť niesť zodpovednosť za vlastné činy. Šach je individuálny šport, nedá sa pri ňom zvaľovať vina na niekoho iného ani pri ňom nemôžete mať takú mieru šťastia ako napríklad v pokri. Čokoľvek sa v šachu nepodarí, to je len a len moja chyba. Veľmi silne vďaka nemu cítim v živote osobnú zodpovednosť aj to, že svojimi činmi môžem mnohé ovplyvniť.

Priniesol vám šach aj nejaký typ profesionálnej deformácie?

Každá jedna chyba, ktorú v šachu spravíte, sa veľmi rýchlo prejaví aj na výsledku, takže šachisti si radšej veľa vecí rozmyslia dopredu. Sú vycvičení, že unáhlené rozhodnutie môže priniesť negatívny dôsledok, čo má za následok, že nebývajú práve najspontánnejší. To platí aj pre mňa. Neviem, či je to iba šachom, ale pravdepodobne aj ním.

Šach vás vraj v šiestich rokoch naučila hrať osemročná sestra. Z čej iniciatívy to vzišlo?

My sme šachová rodina, amatérsky hrávali šach otec aj starý otec. Moja sestra, paradoxne, nikdy šach nehrala, ale ovláda pravidlá, tak ma ich naučila.

Kedy začalo byť zrejmé, že máte talent?

Pomerne skoro. Jednak som pomerne rýchlo hral celkom dobre, no talent sa prejavuje aj inak

– nadšením a vášňou. Bol som schopný venovať šachu veľmi veľa času. Spontánne som si bol ochotný čítať šachovú knižku alebo si prehrávať partie majstrov minulosti. Nikto ma nemusel nútiť – Jano, si dobrý v šachu, tak teraz poď a hodinu a pol denne sa mu venuj, možno z toho raz niečo bude. Nikdy som nemusel mať žiadny tréningový plán.

Koľko ste mali rokov, keď ste prvý raz porazili otca?

Pomerne málo. Desať-jedenásť.

Ako mládežník ste boli európskou špičkou, mali ste ambíciu byť aj špičkou svetovou?

Každý mladý športovec verí, že by to mohol dotiahnuť aj veľmi, veľmi vysoko, no ja som vždy tušil, že toto sa asi nikdy nestane. V rámci svojej vekovej kategórie som patril k najsilnejším, ale nebol som talent, aký sa objaví raz za generáciu. Ako mládežník súťažíte vo viacerých vekových kategóriách, takže tam je oveľa ľahšie byť najlepší. Keď prejdete do dospelej kategórie, všetky ročníky sa stretnú na jednom bojisku. U takého Magnusa Carlsena, aktuálneho majstra sveta, bolo okamžite vidno megatalent. Už keď mal dvanásť rokov, vyhrával v kategórii do osemnásť. Ja som nikdy taký silný nebol.

Neodlišovalo vás od iných šachistov aj to, že vás intenzívne zaujímali aj iné veci? Ste pomerne širokospektrálne zameraný, študovali ste filozofiu a teológiu.

Ako tínedžera ma veľmi bavila literatúra a tiež prírodné vedy, zaujímal ma teda svet ako taký, nielen šach. Neviem, nakoľko ma to odlišovalo od ostatných, ale dôležitejšie zrejme bolo, že som napríklad nikdy nemal inštinkt zabijaka, nepotreboval som vyhrať každú partiu. O Bobbym Fischerovi sa hovorí historka, že keď sa pripravoval na partiu, sedel na hoteli a opakoval si o svojom súperovi: I hate him, I hate him, I will kill him – nenávidím ho a chcem ho poraziť. Magnus Carlsen má zas neuveriteľnú výdrž. Je mladý aj zdatný športovec, a keď to nejde na šachovnici priamočiaro, tak súpera unaví. Ja som tieto vlastnosti nikdy nemal.

Toto je pre špičkových šachistov nevyhnutná výbava? Byť agresívny?

Byť agresívny, vytrvalý, bojovný – áno, to sú vlastnosti, ktoré určite pomáhajú. Sú aj hráči svetovej špičky, ktorí takí nie sú, ale potom to zas kompenzujú výnimočným talentom.

Čo sú vaše najsilnejšie šachové stránky?

Vo všeobecnosti sa vlastnosti, ktoré rozhodujú o úspechu v partii, delia na šachové a nešachové. Nešachové sú napríklad trpezlivosť a výdrž – čiže schopnosti potrebné pri všetkých športoch. V tých som nikdy nevynikal. A tie čisto šachové sa v základe delia na taktickú zručnosť a stratégiu. Taktická zručnosť je schopnosť objavovať, čo je na šachovnici jedinečné, okamžité, schopnosť počítať konkrétne pokračovania. V stra...