Vinár Ján Hacaj: Piť neprestaneme, preto sa to treba naučiť

Kedy ste prvý raz ochutnali víno?

​To som mal len pár rokov, hlboko po desať. U nás to bolo tak, že takmer celý deň bola na stole fľaša vína. Víno sa popíjalo výhradne k jedlu, takže doma som nevidel nikoho podguráženého. Bývali sme spoločne niekoľko generácií a babku, ktorá už mala svoj vek a nemohla dobre chodiť, navštevovali kamarátky, tiež dôchodkyne. Prišli už okolo desiatej dopoludnia, doniesli si pagáče, naliali vínko, takže som sa k nemu vedel ľahko dostať. Pravdaže, potajme.

Chutilo vám?

Vtedy ešte nie. Zvrtlo sa to až niekedy počas gymnázia.

Keďže sme víno aj dorábali, koštoval som ho aj doma pri rodinných oslavách, ako stredoškolákovi mi ho už nezakazovali. Strýkovia z maminej strany pracovali na šľachtiteľskej stanici v Šenkviciach a na rodinné stretnutia občas priniesli aj kvalitnejšie vína – sauvignony, burgundy, Devín. Doma sme odrodové vína nevyrábali, väčšinou sa robili zmesky. Za socializmu nám zostali len nejaké záhrady a záhumienky, pár árov. Všetko to boli staré výsadby s viacerými odrodami. Neskôr robili nové výsadby družstevníci a tí už potom vysádzali vinohrady s jednou odrodou na nových typoch vedenia.

Takže v istom zmysle ste vyrábali také divoké cuvée.

Ono to malo výhodu v tom, že každá z odrôd niečím prispela do celkového buketu , takže tie vína boli o niečo plnšie a harmonickejšie. Pri samostatných odrodách vždy dominuje nejaký typ arómy a chute, a niečo zas chýba. Vína z viacerých odrôd majú bohatší aromatický profil, širšiu paletu chutí. Aj preto naše sekty okrem odrodových robíme aj ako cuvéečka. Najviac miešame rizling rýnsky, rizling vlašský a veltlínske zelené a rulandské modré so chardonnay.

Odkedy sa vaša rodina venuje vinárstvu?

Podľa najstarších archívnych dokumentov sa naši predkovia venovali pestovaniu hrozna a výrobe vína už v prvej polovici 19. storočia. Začiatkom 20. storočia dedko Ján Hacaj starší s manželkou Rozáliou začali s obnovou fyloxérou zničených vinohradov. Do toho prišla 1. svetová vojna, dedko narukoval na východný front, zúčastnil sa na bojoch československých legionárov proti boľševikom a do nového štátu po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vrátil presne na Mikuláša v roku 1920. Teda až po dvoch rokoch od skončenia vojny.

A pokračoval v začatej tradícii.

Áno, v demokratickom Československu nastal výrazný rozmach družstevníctva, v roku 1936 bolo založené Slovenské vinohradnícke družstvo so sídlom v Pezinku, ktorého členom sa aj stal. Potom však prišla druhá svetová vojna a dedka na jej konci pri oslobodzovaní Pezinka v apríli 1945 zabili Nemci. Takže znárodňovania a násilnej kolektivizácie sa už nedožil. Takisto dedko aj babka z maminej strany boli kulaci v Šenkviciach a v prvej ČSR boli členmi úverového družstva v Modre.

Vo vinohradníckej...