Čím väčšia apatia, tým vyššie číslo na váhe. Ako rozhýbať a motivovať deti poznačené pandémiou?

Môj sedemročný syn mi deň čo deň opakuje, aké rôzne druhy športu by chcel robiť. A ja ako robot opakujem: "Kubko, ešte sa nič nesmie, tak až sa to raz uvoľní. Niekedy, možno..."

Už ani ja nevidím svetlo na konci tunela a najviac je mi ľúto staršieho syna, je tretiak. Mladší mal aspoň "povolenú" školu, vídal kamarátov. Starší je s nimi v kontakte jednu hodinu denne pri on-line výučbe.

A samozrejme aj on už prepadá deprivácii: "Ja už chcem žiť svoj normálny život," hovoril mi nedávno pri ceste autom. Ja som sa opäť zmohla na opakovanie mantry posledných týždňov: "Tak snáď už čoskoro, uvidíme..."

Ale aj mne chýba nádej a niekedy sa mi chce od zlosti kričať. Vari to ide, zastaviť deťom svet? Pozerať sa, ako pomaly priberajú, strácajú sociálne zručnosti a v učení si v lepšom prípade len udržujú znalosti, ale nikam sa neposúvajú? Dá sa to vôbec v rámci rodinného prostredia ešte nejako zachrániť?

Prechádzka nie je spása

Prvá vlna nútenej karantény bola ešte optimistická. Mnohí rodičia mali zrazu viac času na deti, mohli dohliadnuť na ich stravovacie návyky aj pitný režim a viac s nimi športovať.

Vonku bolo teplo, dlho bolo svetlo a dalo sa robiť všeličo. Všetci ešte boli plní en...