Ferdinand Chrenka: Dizajnéri by mali byť známi ako športovci. O ich úspechu by sa malo vedieť, ako pri Petre Vlhovej

Váš oficiálny titul je akademický sochár. Ako ste sa dostali k dizajnu?

Málokto si to už pamätá, ale VŠVU za minulého režimu udeľovala len dva tituly. Pre plošné disciplíny akademický maliar a pre plastické akademický sochár – aj keď ste vyštudovali priemyselný dizajn ako ja. Keď som sa po vysokej škole zamestnal v Tesle Elektroakustike, predstavoval ma vedúci vývoja ako akademického sochára a jedna pani zo Záhoria sa ho spýtala: „A to nás bude portrétuvat?“ (Smiech)

​Priemyselný dizajnér nie je práve masová profesia. Čím vás to zlákalo?

Strednú školu som vyštudoval na SUPŠ v Brne, využil som možnosť „zmiznúť“ v pätnástich rokoch z domu. Bol to rok 1971, v Brne ešte hral Varga, vystupovali Lasica a Satinský, u nás doma už nemohli. Chodil som do divadla Husa na provázku na Am a Ea s Bolkom Polívkom, veľmi ma to formovalo v názoroch na život. Názov odboru, ktorý som študoval, znel „tvarovanie výrobkov z plastických hmôt“. Vždy som mal vzťah k funkčným veciam – už ako chlapec som si napríklad vyrobil fazuľkovú winchestrovku, ako mal Winnetou. Dedo Ferdinand, po ktorom mám meno, bol šikovný remeselník, talent možno dedíme... Škola bola výborná, osvojili sme si remeslo, až neskôr sme prešli na dizajn. Stal som sa v tom smere veľmi slobodný: všetko, čo si vymyslím, dokážem hlavou a rukami aj vytvoriť.

Ste zakladateľom Ateliéru Industrial dizajn na VŠVU. Na úvod si teda vysvetlime, o čo presne ide.

Industriálny či priemyselný dizajn – ide o synonymá – bol v minulosti chápaný ako humanizácia techniky. Existujú mnohé zložité definície, no podstatné je, že jeho základom je rozmnoženina.

Zahŕňa teda všetko, čo sa sériovo vyrába.

Áno, a na to nadväzuje veľmi veľa ďalších otázok. Keď sa nepodarí autorský dizajn, ktorý sa končí originálom alebo malou sériou, nie je to tragédia. Ale keď priemyselný dizajnér navrhne zlý sériový produkt, navyše s veľkým odpadom, už sa tým nositeľom tragédie naozaj stáva.

Priemyselný dizajnér teda musí mať pevnejšie nervy?

Najmä veľa znalostí (úsmev).

Čo ste si ako študent predstavovali, že budete robiť?

U mňa sa to rodilo tak zvláštne, lebo na vysokú školu som sa dostal až na šiestykrát, päť rokov som pracoval ako dizajnér v Technickom skle v Dúbravke. Navrhovali sa tam teplomery, vianočné ozdoby, samotné technické sklo – všetko možné. Vďaka tejto skúsenosti som sa stal dizajnérom, ktorý vie vstávať o pol piatej, aby bol o šiestej vo fabrike. Zároveň som pokračoval v snahe ďalej študovať, lebo byť výtvarníkom na voľnej nohe sa za totality dalo len s vysokoškolským diplomom.

Takže toto vás motivovalo toľkokrát absolvovať prijímačky?

Nebol som z dizajnérov jediný, kto bol toľkokrát neúspešný. Do ročníka v tom čase brali len dvoch študentov a kritériá výberu boli nejasné, tak som pyšný, že mám p...