Dokumentaristka Helena Třeštíková: Vždy máte dve možnosti, topiť sa alebo zabrať

Vyhováral vám niekedy niekto vašu túžbu točiť dokument?

​To teda áno, rodičia. Tí boli veľmi proti, mama bola výtvarníčka, ja som študovala strednú výtvarnú školu, a keď som po maturite povedala, že by som chcela ísť na FAMU, tak sa im to vôbec nezdalo a intenzívne mi to vyhovárali. Obaja si priali, aby som v tej výtvarnej profesii pokračovala. Otec vtedy išiel za nejakým kamarátom z mladosti, dramaturgom na Barrandove, a ten mu povedal: Jaro, nikdy nedávaj svoju dcéru k filmu, to je strašné prostredie! Otec prišiel domov a hneď spustil, nech nebláznim, že pri filme je to príšerné. To moje rozhodnutie ich asi dosť zaskočilo, ja som bola ešte v časoch strednej školy taký dosť nepriebojný typ. Vtedy by mi rozhodne nikto kariéru v tomto odbore neprisudzoval, bola som taká...

... vzorné dievčatko?

Ani nie vzorná, skôr taký mastný lievanec, trochu zakríknutý a neistý.

Ale film som milovala, bývali sme na Václaváku, kde bola kopa kín, kam som intenzívne chodila a hltala všetko, čo sa na sklonku 60. rokov premietalo. Keď som potom doma špecifikovala, že chcem ísť na dokument, a nie na hraný film, tak to rodičia postupne prijali. Vtedy na FAMU vyžadovali ročnú prax, tak som išla do televízie robiť asistentku, a to tie hrany trošku otupilo. A keď som potom urobila hneď na prvýkrát skúšky – čo ma samu prekvapilo –, tak už sa s tým zmierili. Pochopili, že dokument neznamená zhýralú spoločnosť a flámovanie, ako si to asi predstavovali.

Čo hovorili na vaše prvé filmy?

Oni sa, bohužiaľ, dožili len tých prvých, obaja zomreli dosť skoro... Po škole som išla do Krátkeho filmu, kde som točila napríklad pätnásťminútový portrét Jana Zrzavého, videli film Zázrak, to bolo o narodení dieťaťa a premene ženy na matku, a ešte asi dva ďalšie filmy. Hovorili, že sa im to páči. Potom som už mala Tomáša a, bohužiaľ, tesne po tom, čo sa nám narodila Hanka, mi umrela mama po komplikovanej operácii a chvíľu po nej aj otec. To pre mňa bolo veľmi ťažké a smutné obdobie.

Teraz máte v kinách nový dokument o prostitútke Anny. Ako ste túto svojráznu ženu našli?

Zoznámila nás v roku 1996 Hana Malinová z organizácie Rozkoš bez rizika, to je taká bezchybná divoká žena, ktorá veľa rokov pomáha prostitútkam. V tom čase som s ňou nakrúcala jeden z portrétov do televíznej série Ženy na prelome tisícročia. Hovorila som si, že skúsim na natáčanie osloviť aj nejaké jej klientky. Zoznámila nás s tromi prostitútkami, z ktorých jedna bola Anny. Tie dve boli mladé dievčatá, kým Anny...

... začala na staré kolená.

V štyridsiatich šiestich! To na nej bolo kuriózne a neobvyklé. A bola teda úžasný živel. Film o...