Kniha poľského reportéra Witolda Szabłowského sa volá efektne - Ako nakŕmiť diktátora a autor odviedol poctivú prácu. Avšak nemali by sme konečne prestať s fascináciou zlom, s poľudšťovaním tých najodpornejších postáv histórie 20. storočia, ktoré kŕmili hladujúcich "poddaných" bludmi a strachom?
Karen Blixenová v Spomienkach na Afriku (1937) venovala osobitnú kapitolu kikujskému chlapcovi Kamantemu, ktorého dostala z najhoršieho a potom ho poslala do nemocnice. Po návrate sa ukázalo, že Kamante je geniálny kuchár
"Mal neobyčajnú pamäť na recepty. Nevedel po anglicky čítať ani rozprávať, kuchárske knihy mu teda boli nanič, ale všetko, čo som ho naučila, nosil v hlave, kde to musel mať usporiadané a uložené podľa vlastného systému. Jedlá, ktoré som ho naučila variť, sme nazývali podľa udalostí na farme, ku ktorým došlo v deň, keď som mu ich ukázala, čiže hovoril o ceste veľkého blesku a omáčke mŕtveho šedého koňa, a pritom si názvy nikdy nepoplietol."
Kamanteho kuchárska genialita bola fascinujúca nielen preto, že nevedel čítať, ale aj preto, lebo jedlami, ktoré pre svoju pani pripravoval, pohŕdal: "Občas síce ochutnal jedlo, ktoré uvaril, ale urobil to váhavo a nedôverčivo, ako keď čarodejnica ochutná z kotla svoju kašu. Nikdy sa nedal prehovoriť, aby ho zjedol, celý život zostal verný kukuričným klasom svojich predkov."
Podstatné vzhľadom ku knihe Ako nakŕmiť diktátora Witolda Szabłowského je však to, čo Kamante v liste prezrádza, samozrejme prostredníctvom profesionálneho pisára - Karen Blixenovej, avšak až potom, čo sa nadobro vrátila do Euró...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.