Návrhár Pavol Dendis: Muži sú v móde vyberavejší

Pochádzate z Námestova a pokiaľ viem, vzťah k šitiu máte po mame.

​Áno, mamina je krajčírka.

Viedla vás k šitiu?

To nie, len nám ako deťom šila veci. Mám tri staršie sestry, takže bolo bežné, že ak sme chceli niečo iné alebo kvalitnejšie, ušila nám to, prípadne to, čo sa šilo vo výrobe. Pre mňa bol teda fakt, že niekto vytvorí odev, ktorý je originálny a má k nemu citový vzťah, od malička prirodzený. Nevidel som sa však v tejto práci odmala. Na vysokú školu zameranú na textil som šiel kvôli tomu, že to bola jediná škola, kam ma vzali. Ani som sa tam pôvodne nechcel hlásiť.

Kedy sa to prelomilo?

Na školu som sa dostal až v auguste a šiel som do toho s tým, že je to umelecký smer a niečo sa tam naučím. K umeniu som dosť inklinoval. Keďže mamina ovládala prácu s látkami, veril som, že mi pomôže. Vlastne som to šiel na tú školu len tak na rok skúsiť. Jediného dizajnéra, ktorého som poznal, bol Alexander McQueen. Postupne som sa však všetko naučil, pretože sme sa na škole venovali aj dejinám umenia a módy. Začalo ma to zaujímať do takej miery, že som nakoniec vystriedal štyri umelecké univerzity (úsmev).

Ktoré?

Začínal som na Slovensku na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka, kde som študoval odevný a textilný dizajn, potom som prestúpil na Technickú univerzitu do Liberca, ktorú nám dávali za vzor. Tam som začal študovať od začiatku, pochopil som, že to, čomu sa venujeme na Slovensku, nie je pre mňa dosť. Zároveň som chcel zo Slovenska odísť.

Prečo?

Na Slovensku je, čo sa týka tohto odboru, uznávaná len VŠVU, a tam som ja nebol. Moja škola nebola zameraná na umenie až v takej miere, ako by som neskôr chcel. A veril som, že uspejem len v dvoch prípadoch: ak sa niečo učím a venujem sa tomu na sto percent, alebo ak sa pohybujem v umeleckej sfére. Ani jedno nebol môj prípad, preto som sa rozhodol pre Liberec, kde som študoval rok. Potom som na rok odišiel na stáž do Istanbulu, vrátil som sa do Liberca a ešte som sedem mesiacov strávil v Berlíne. Až potom som si konečne po piatich rokoch dorobil bakalára v Liberci (smiech). Vrátil som sa na Slovensko a išiel študovať magistra na VŠVU.

Archív Pavla Dendisa

​

Neťahalo vás ostať v zahraničí?

Úprimne, nie, chcel som byť na Slovensku. V tom čase sa tu totiž začali rozbiehať sociálne siete, rôzni stylisti, módne magazíny, do ktorých sa fotili aj študentské práce. A v Česku ani v Instanbule som si nevytvoril svoje prostredie a Berlín bol čisto pracovnou záležitosťou, denne som tam robil desať hodín v rámci stáže a na nič iné som nemal čas. Vrátiť sa na Slovensko bolo super rozhodnutie, chcel som totiž spoznať fotografov, ktorých som poznal len cez Instagram, a takisto aj študentov z VŠVU. Táto škola bola vždy môj sen a v tom čase som už mal aj kvalifikáciu, aby som na nej študoval. A hlavne, vedel som, že na Slovensku takmer nikto nerobí pánsku módu.

Aké boli teda vaše prvé kroky?

Bratislavu mám rád, tešil som sa, že som tu. Poznal som tu však len pár ľudí, ale v priebehu nasledujúcich dvoch rokov som nadviazal mnoho kontaktov a rozvinul spolupráce. Išlo mi o to, aby som spoznal ľudí, s ktorými budem pracovať a aby som sa dostal do módnej komunity. Na začiatku som c...