Záchranár Marek Dvořák: Práca mi tep nezvyšuje. Žijem si svoj sen a robím svoj koníček

Keď som si čítal, koľko práce zastanete a nakoľko vzrušujúci je váš život, hovoril som si, že musíte byť od prírody dobrodruh. Boli ste taký už ako chlapec?

Áno, od detstva som inklinoval k dobrodružstvu. Najskôr som chcel robiť policajta, ale už na základke som to zmenil na doktora zo záchranky. Teraz sa každý deň presviedčam, že som našiel presne to, čo som hľadal.

Čo vás na tom najviac teší?

Pre mňa je to najlepšia práca, akú si môžem predstaviť. Viete, ja som dosť netrpezlivý a chcem všetko hneď. A práve v urgentnej medicíne vidíte výsledky rýchlo, neporovnateľne skôr, než keď trebárs skúmate nejakú genetiku, to trvá roky. Zároveň je moja práca veľmi akčná, každú chvíľu letím alebo idem na najrôznejšie zaujímavé alebo neobvyklé miesta. V jednej chvíli zasahujem u niekoho vo väzení, inokedy vleziem pacientovi v kanadách u neho doma priamo do postele, keď ho resuscitujem, alebo sa súkam do kabíny kamióna, v ktorej je zakliesnený zranený vodič. A pokojne v rovnaký deň o kúsok ďalej rodím dieťa.

Nestresuje vás, že sa v kritických situáciách nemáte s kým poradiť?

O to je urgentná medicína, naopak, zaujímavejšia a pre mňa z odborného hľadiska lákavejšia. Vonku na ulici ste väčšinou jediným doktorom a musíte sa rýchlo rozhodnúť, ako pacientovi pomôcť.

Hovoríte o práci na ulici. Nevyvyšujú sa nad doktormi zo záchranky napríklad páni chirurgovia, ktorí v prvotriedne vybavených sálach robia impozantné zákroky?

Toto kedysi spomínali v televíznom seriáli Sanitka, že najhoršie, čo môže doktor robiť, je ísť na záchranku. Predtým to tak možno čiastočne bolo. Keď vás vyhodili z interny, pretože ste boli alkoholik, šli ste jazdiť záchranku.

Už to neplatí?

Tieto časy sa dávno pominuli, väčšina mojich mladých kolegov, ktorí chcú jazdiť záchranku, už vidí v urgentnej medicíne jej prínos. My urgentisti o sebe s obľubou tvrdíme, že vieme všetko: odrodiť dieťa, zresuscitovať človeka, zaliečiť infarkt... Dokážeme sa postarať o trojročné dieťa aj o deväťdesiatročného pacienta. Ale odborníci z operačných sál, ktorých ste spomínali, o nás zo žartu, alebo možno aj vážne, tvrdia, že poriadne nevieme nič. Pretože vraj všetko zvládame len akoby povrchne, aby sme pacienta udržali pri živote potrebných dvadsať-tridsať minút, než si ho prevezmú v nemocnici. Tak si vyberte, kde si myslíte, že je pravda (usmieva sa).