Herečka a šansonierka Chantal Poullain: Do Československa by som prišla opäť

Ako ste vstúpili do nového roku?

Nový rok je pre mňa ako každý iný deň. Myslím si, že by sme si každý deň mali klásť otázky, čo vo svojom živote robíme a čo by sme mohli zlepšiť, nielen na Nový rok. Ja o sebe viem, že niekedy žijem príliš zbesilo, mala by som zvoľniť alebo myslieť viac na seba. Myslím si, že toto sa mi však aj tak zmeniť nepodarí. (smeje sa) Všeobecne by sme sa však mali viac radovať zo života a byť vďační za to, čo máme. Naša spoločnosť sa, samozrejme, stretáva s problémami a minulý rok bol obzvlášť ťažký. Pociťujeme nebezpečenstvo, ktoré sa deje vo svete a má na nás vplyv. Stále má však väčšina z nás čo jesť, máme strechu nad hlavou, nepadajú na nás bomby. Máme veľké šťastie.

Aké otázky si kladiete?

Premýšľam o tom, kam ľudstvo speje. Či takto budeme pokračovať, čo s nami bude? Ja už tu o dvadsať-tridsať rokov nebudem, ako však budú žiť ďalšie generácie? Som povahou veselý človek, niekedy to na mňa však padne. Ovplyvňuje ma, čo sa deje vo svete a okolo mňa. Hovoria mi, nech sa toľko nepozerám na správy. Pre mňa je však dôležité vedieť, čo sa deje a ako môžem eventuálne pomôcť. Nechcem byť pštros, čo strká pred problémami hlavu do piesku. Mrzí ma, že sa občas ako pštrosy správame.

Prečo sme takí slepí alebo nám vyhovuje byť slepí?

Ľudia sa oháňajú tým, že majú svojich starostí dosť, a ja ich mám tiež. Stále to však neznamená, že chcem žiť sebeckým spôsobom života – aj keď by som sa možno mala naučiť byť sebecká, aspoň trochu.

Na čo sa tento rok tešíte?

Som na voľnej nohe. Nie som členkou žiadneho súboru. Čítam teraz teda scenáre a hľadám text, ktorý ma zasiahne, na ktorom by som chcela pracovať. Potrebujem silnú, hlbokú tému. Zároveň v ňom však nesmie chýbať humor. Vždy hovorím, že na svete sú dva lieky: spánok a smiech. Vo svojom živote hľadám balans medzi drámou a tým pozitívnym. Nesmiem sa prestať smiať. No a potom nás s nadáciou čakajú tri veľké projekty. Jeden na onkológii a dva na psychiatrii. Detská psychiatria je v dnešnej dobe úplne plná. Deti a mladí ľudia nemajú chuť žiť. Žijú v náročnom čase, vo svete sociálnych sietí, ktorý má na ich vnímanie sveta veľký vplyv a je ťažké sa v ňom vyznať. Nikto im nepomáha rozlíšiť, čo je realita a čo fake news. Navzájom sa porovnávajú, ako kto vyzerá, čo má na sebe a čo má za veci. Páči sa mi, že vo Francúzsku premýšľajú, že by do škôl vrátili uniformy, a začínajú zakazovať telefóny, aby medzi žiakmi neboli také veľké rozdiely. Hlavný problém však vidím