Pri zmienke o náročnosti cukrárskeho remesla pravdepodobne preletí nejednému čitateľovi úsmev po tvári. Koláče, zákusky, torty, cukrovinky máme spojené s príjemnými zážitkami i spomienkami, a zrejme preto vnímame všetko okolo ako milú odľahčenú aktivitu. Cukrárske zručnosti však boli oddávna cenené i vnímané s plnou vážnosťou, ktorá im právom patrí.
Toto komplikované remeslo si vyžaduje presnosť gramáže i precízny rez, veľa trpezlivosti, času i umeleckého cítenia. Nehovoriac o kulinárskych zručnostiach a odvahe k novým receptúram. Zároveň platí, že cukrár, tak ako každý iný remeselník, potrebuje mať dostatočnú prax a čo-to odpečené, aby mohol piecť kvalitné a originálne zákusky a torty. Majstrom sa nemožno stať zo dňa na deň.
Prvé archívne informácie o organizovaní cukrárov v cechu sa na území Slovenska viažu k 16. storočiu, konkrétne k Levočskej župe. Počas novoveku vytvárali cukrári cechy spolu s medovnikármi. Prvý cech medovnikárov, o ktorom máme presnejšie záznamy, bol založený v Bratislave v roku 1681.
Pôsobil ako hornouhorský a za členov mal majstrov aj z Modry, Prešova, Levoče a banských miest. Vrátane Kremnice. A práve v zlatom meste sa začiatkom minulého storočia začalo rodiť ďalšie silné cukrárske dejstvo.
Trpko-sladký príbeh
Moderným schodišťom vystúpame nad turistické informačné stredisko a razom sa ocitáme o storočie späť.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 73% na dočítanie.
Zostáva vám 73% na dočítanie.