Je pravda, že váš nový film Vlny zožal pri slávnostnom uvedení na karlovarskom festivale desaťminútový aplauz postojačky?
Je to pravda.
Skúsili ste niekedy desať minút tlieskať? To už človeka bolia dlane.
Mňa na pódiu už bolel úsmev. A potlesk sa ešte skončil tak, že sme s kolegami začali odchádzať, pretože sme už nevedeli, čo máme robiť. Keby sme sa ďalej ukláňali, trvalo by tlieskanie možno ešte dlhšie. Bolo to krásne a neuveriteľné!
Ktorá pochvala vám urobila najväčšiu radosť?
Teší ma, keď sa mi diváci zveria, že ich Vlny strhli a dojali, to sú zatiaľ najčastejšie slová. No viete, čo považujem za najväčší kompliment? Niekoľko spolupracovníkov mi hovorilo, že hotové Vlny si rozpozerali na počítači, ale po chvíli si povedali: Tak to nie, tento film musíme vidieť v kine! To ma vyslovene zahrialo pri srdci, beriem to ako veľké ocenenie.
Je mi jasné, prečo vás to tak potešilo. O Vlnách ste rozprávali, že sú filmom, ktorý je predurčený na sledovanie na veľkom plátne, a nie iba v televízii.
Po celý čas príprav sme si hovorili, že robíme film pre kiná, jednoducho že to bude kinofilm. Tiež sme to tak mali stále pred očami napísané: KINOFILM.
Augustovú okupáciu v roku 1968 som prežil ako dieťa, ale napriek tomu si atmosféru dobre pamätám. Asi preto som pri filme pociťoval mrazivú tieseň z tých tragických udalostí. Ako sa však líšia dojmy divákov rôznych generácií?
Je to jednoduché – tým, ktorí rok 1968 zažili aspoň v trochu dospelejšom veku, sa Vlny páčia úplne najviac, reakcie od priamych pamätníkov okupácie sú výborné. Mladí diváci bývajú prekvapení, pretože buď o augustových udalostiach nevedia vôbec, alebo síce niečo vedia, ale bez osobného zážitku a pochopenia si ťažko uvedomujú, čo všetko sa stalo normálnym ľuďom z mäsa a kostí. Až vďaka filmu im dochádza veľa vecí, napríklad aj paralely s dneškom.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.