Zo všetkého najskôr vám vykreslím pohnutý príbeh, s ktorým sa mi pred niekoľkými rokmi zveril špičkový a všeobecne vážený lekár, ktorý počas svojej dlhoročnej kariéry zachránil na operačnej sále mnoho ľudských životov. Raz ho v ordinácii navštívila manželská dvojica v pokročilom veku.
Pani tlačila na vozíku chorého manžela. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že stará žena je na pokraji fyzických i duševných síl a jej nepohyblivý muž len prežíva v ťažkom diskomforte. „Obaja ma zúfalo prosili, aby som im pomohol, pretože manželov život sa zmenil na neznesiteľné utrpenie,“ rozprával mi lekár.
Zo svojich bohatých skúseností vedel, že pacientov stav je beznádejný, že neexistuje žiadna šanca na jeho zlepšenie. Tí dvaja milujúci sa ľudia, ktorí spolu strávili takmer celý život, od neho úpenlivo žiadali, aby trápenie starého muža ukončil, pretože mu už chýba akýkoľvek zmysel.
Akokoľvek ich lekár chápal, sám to urobiť nemohol, niečo také je v našej krajine nelegálne. Ale napriek tomu našiel spôsob, ako im pomôcť. „Prezrel som si zoznam liekov, ktoré ťažko skúšaný pán užíval. A potom som akoby mimovoľne konštatoval, že požitie väčšieho množstva tabletiek jedného z týchto liekov ľudské srdce neunesie.“ Manželia to pochopili a s vďačnými slzami v očiach sa s doktorom rozlúčili.
Sú to zbabelci?
Ročne si v Česku siahne na život v priemere necelých 1 300 osôb. (Na Slovensku vlani dokonalo samovraždu 501 ľudí.) Z času na čas je medzi nimi niekto známy, napríklad ako nedávno herec Karel Heřmánek alebo psychológ Radek Ptáček.
Keď tí dvaja zomreli, rozpútala sa verejná debata, prečo to urobili, ako to urobili a tiež či na to mali právo. Nájdu sa aj ľudia, ktorí sa neboja tvrdého odsúdenia – zabili sa, takže to boli zbabelci, pretože na to nemali právo! Veď to boli úspešní, všeobecne uznávaní muži, tak čo im asi tak mohlo chýbať?!
Mali by ste odvahu na také ostré tvrdenie? Ja nie. Do hĺbky duše totiž nikdy nikomu nevidíte. Určite je vám po predchádzajúcich vetách jasné, že toto nebude veselé čítanie. Lenže smrť k životu patrí, aj keď sa o nej väčšinou nechceme veľmi baviť.
Mnohí starší čitatelia mi asi dajú za pravdu, že v dvadsiatich, tridsiatich a možno aj štyridsiatich nás táto téma ešte míňa. Ale neskôr, po päťdesiatke, sa už čím ďalej, tým častejšie zamýšľame, ako sa raz náš život uzavrie. Aby som sa neschovával za iných, tak napríklad ja si hovorím, že než niekde na starobu ležať ako bezmocná troska alebo ako úplne dementný starec sužovať zlým správaním svojich blízkych, radšej by som to včas ukončil sám.
Ale ako? Eutanázia alebo asistovaná samovražda je u nás protiprávna. Znie to morbídne, ale
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.