Fotograf Peter Korček: Neusporiadanosť, divokosť a vývoj našich staníc je aj akési zrkadlo spoločnosti

Aký je váš vzťah k staniciam? Kde začala fascinácia týmito priestormi?

Možno už niekde celkom v útlom veku. Keď som bol malý, veľa času som trávil u babky v Margecanoch – v známom železničnom dopravnom uzle. Mal som možno štyri či päť rokov, keď som sa rozhodol, že odcestujem za rodičmi do Košíc. A tak som sa odhodlane postavil k okienku, kde predávali lístky, a na ktoré som sotva dočiahol. Keď predávajúca pani počula, že si pýtam lístok do Košíc, rýchlo ma zabrzdila a napokon som neodcestoval. Takže možno tam niekde to všetko začalo. Už vtedy som mal cestovateľské chúťky.

V galérii si pozrite aj fotografie Petra Korčeka, na jeho cestách po staniciach Slovenska: 

Ktorú stanicu ste ste zachytil svojím objektívom ako prvú?

Celý projekt som odštartoval niekedy v roku 2010 košickou stanicou, keďže pochádzam Košíc. Oslovila ma svojou architektúrou aj zmenami, ktoré tam vtedy prebiehali. Bola prvá, ktorú som fotografoval a práve pri nej sa začal utvárať a formovať môj podvedomý vzťah nielen k staniciam, ale aj k architektúre. Jedna z prvých fotiek bola fotená na film, na stredný formát. Odfotil som stenu s mramorovým obkladom, na ktorej ostali viditeľné stopy po starých verejných telefónoch, ktoré so začiatkom rekonštrukcie zmizli. Košická stanica sa rekonštruuje odvtedy doteraz. Treba povedať, že od roku 2010 sa podstatne zmenila a stále je vo vývoji.

Stanice postupne pribúdali a materiálu tiež. Aká dlhá bola cesta ku knihe?

Ako som postupne cestoval, stanice sa začali zbierať a naozaj bolo čo fotiť. Po košickej prišla na rad bratislavská a potom som si začal všímať aj stanice medzi týmito hlavnými. Zábery tak pozvoľna vznikali niekoľko rokov. Približne dva roky dozadu ma oslovil architekt a vydavateľ Adam Berka, že by takýto materiál rád vydal. Ešte predtým si moju tvorbu všimol Marek Adamov, riaditeľ nezávislého kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie. A keďže toto kultúrne centrum je aj stanicou, nevedel som si predstaviť, kde by to fotografiám staníc svedčalo viac. Vznikla z toho teda site specific inštalácia, ktorá pekne prepojila fotky s interiérom aj exteriérom. Ľudia si ich tak mohli pozrieť napríklad pri čakaní na vlak.

Koľko staníc sa napokon dostalo do knihy?

Dostalo v nej priestor 54 staníc od západu na východ a 150 fotiek. Prvotným zámerom nebolo vtesnať ich tam čo najviac, ale ukázať také, ktoré sú niečím zaujímavé.