Ľudia si príbehy rozprávajú odjakživa, no moderná doba túto aktivitu zo životov väčšiny z nás vytlačila. Na scéne sa však objavil storytelling. Kedy sa tak stalo?
Celosvetovo sa storytelling vyvíja kontinuálne, ale vo svojej novodobej podobe zažil veľkú obrodu pred 30 rokmi vo Veľkej Británii. Aspoň ja ju vnímam ako jedno z ohnísk. Novodobí rozprávači-storytelleri začali hľadať, ako preniesť príbehy do súčasného jazyka, ako do nich dostať nové, zaujímavé uhly pohľadu.
Dá sa povedať, že za renesanciou rozprávačstva stoja konkrétni ľudia?
Skôr by sa dalo povedať, že kluby. Okrem Anglicka či Škótska sú veľké hnutia aj vo Francúzsku, v Taliansku, ale aj v Maďarsku či Poľsku. V krajinách ako India či Maroko však nebola tradícia rozprávačstva nikdy prerušená. V slávnom Cafe Clock v Marrákeši dodnes pôsobia starí rozprávači, ktorí si vychovávajú svojich učňov, no popri tom už experimentujú aj s novodobými, netradičnými štýlmi. Čo sa konkrétnych ľudí týka, pre mňa osobne je veľmi výraznou postavou novodobého storytellingu Jane Blake – anglická rozprávačka s africkými koreňmi. Je naozaj brilantná performerka, úžasným spôsobom posúva tradičné príbehy, vyťahuje témy, ktoré žijeme a potrebujeme. Toto je pre mňa na rozprávačstve dôležité: nezostávať v skanzene. Keď sa človek začne do storytellingu ponárať, zistí, že ide o obrovský labyrint. Existuje mnoho storytellingových festivalov, dokonca aj digitálny storytelling, podporuje ho Európska únia, v niektorých krajinách sa učí na školách. Postupne sa snažím cez to prehrýzať a aspoň raz do roka niekoho oslovím na rozhovor v rámci nepravidelného podcastu Story Hunters, ktorý vznikol presne na tento účel. Mali sme tam už hostí z Maďarska či Poľska a naposledy Mariannu Oravcovú, ktorá je aj aktívna rozprávačka, ale predovšetkým vyhľadáva tradičné príbehy. Vydala napríklad zbierku povestí z Britských ostrovov V ríši víl a škriatkov.
Storytelling má viacero rovín. Človek si môže pozrieť vystúpenie profesionálneho storytellera, zapísať sa na kurz...
... alebo sa stať súčasťou skupiny, ktorá sa s takýmto cieľom stretáva. V mnohých krajinách sa takto stretávajú kamaráti. Vždy na úvod nadhodia konkrétnu tému alebo niekto povie príbeh a cez ten sa obvykle dostanú k osobným veciam. Ale ten príbeh vám drží priestor. Tak to napríklad robí moja ďalšia učiteľka, Karmit Evenzor, ktorá sa s kamarátmi stretáva raz mesačne na čaji v dedine, kde bývajú.
Je rozdiel v tom, aké funkcie plnilo rozprávačstvo v minulosti a aké plní súčasný storytelling?
O tom by som sa s niekým z minulosti aj ja veľmi rada porozprávala (úsmev). Viete, v škole nás učia, ako sa pri páračkách rozprávali príbehy. Keď si to však začnete rozmieňať na drobné, objaví sa mnoho otázok: diskutovali popri tom, kládli si otázky, zdieľali vlastné obrazy? Ako to rozprávanie ľudia vnímali, čo im dávalo? Moja kamarátka, skúsená africká rozprávačka, tvrdí, že ľudia príbehy nemali na zábavu, predstavovali školu života.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
Zostáva vám 81% na dočítanie.