Začnime tým, aký je váš vzťah k umelej inteligencii.
Povedal by som, že trochu rozporuplný. V práci ju nielen vyvíjam, ale aj aktívne používam. No keď prídem domov, som rád, keď sa môžem obklopiť prírodou, prirodzenými vecami. V súkromí sa ju teda snažím veľmi nevpúšťať do života. Samozrejme, výnimkou sú praktické situácie, napríklad keď cestujem a potrebujem si nájsť spojenie či trasu. Ale v zásade platí, že doma AI nepoužívam. Vyhovuje mi, keď sa môžem úplne odpojiť – som jednoducho „odpájací“ typ človeka.
Ako sa „odpájací“ typ človeka dostal k štúdiu AI?
Keď som mal 18-19 rokov a rozhodoval sa, kam na vysokú školu, mal som to pol na pol: psychológia alebo matfyz. Nakoniec som si vybral matfyz. Ale už vtedy ma to stále ťahalo k človeku. Počas štúdia som mal aj krízy, keď som chcel s informatikou skončiť. No potom som zistil, že si môžem vybrať špecializáciu umelá inteligencia. A to už nebolo len o strojoch, ale aj o tom, ako funguje ľudská inteligencia. To ma zachránilo, to som aj vyštudoval. Neskôr som si však splnil aj druhý sen a nejaký čas študoval tiež psychológiu. U nás máme študijný program kognitívna veda, tá – na rozdiel od umelej inteligencie, ktorá sa snaží iba vytvárať inteligentné algoritmy – skúma, ako funguje ľudské myslenie. A využíva pritom nielen počítačové modely, ale aj rôzne iné prístupy. Takže tam sa mi prepájajú všetky moje záľuby – vrátane psychológie.
Keď sme sa už dotkli tej psychológie, môže sa stať umelá inteligencia napríklad terapeutom?
No, tým, že do psychoterapie vidím trochu hlbšie – aj vďaka tomu, že moja manželka je psychoterapeutka –, viem, aká je to nesmierne citlivá oblasť. A ako veľa sa v nej dá pokaziť. Nestačí mať vysokú školu – psychoterapeuti musia absolvovať špecializovaný výcvik, vlastnú terapiu, pracovať pod supervíziou, skladať skúšky... Jeden počítačový program toto všetko nenahradí. Na druhej strane – dostupnosť psychoterapie je problém. Je drahá a často nedostupná. Nemám dáta zo Slovenska, ale napríklad vo Veľkej Británii sa čaká na terapiu tri až šesť mesiacov. A ak ide o akútny stav, tak to môže byť až život ohrozujúce. Tu teda má AI zmysel ako podporný nástroj – môže byť alternatívou alebo dočasným riešením. Čo je zaujímavé – výskumy ukazujú, že jednou z kľúčových liečivých zložiek terapeutického vzťahu je vnímaná empatia. Teda nie to, či terapeut skutočne prežíva empatiu, ale ako ju vníma klient – či sa cíti vypočutý a pochopený. A ak by sa takto dokázal cítiť aj pri rozhovore s AI, môže mu to pomôcť. Niektoré štúdie naznačujú, že to môže byť efektívnejšie než len čítanie nejakej príručky duševného zdravia. Samozrejme, AI zvládne len jednoduchšie metódy – ako napríklad kognitívno-behaviorálnu terapiu. Ale aj tá sa do istej miery dá automatizovať.
Nakoľko dokáže byť AI empatická?
Nedávno ma prekvapilo, keď si moja manželka kupovala nový telefón a napísala jazykovému modelu, že je bežná používateľka, má takéto požiadavky – a čo by jej teda odporučil. A odpoveď znela:
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
Zostáva vám 80% na dočítanie.