Zakladateľka festivalu HoryZonty: Budem liezť, kým mi dovolí telo, na skalách stretávam aj osemdesiatnikov

Mali ste outdoorové športy v rodine?

Som trochu úkaz, moje dve staršie sestry sa nevenujú žiadnemu športu (úsmev). Ale mali sme tetu lekárku, ktorá bývala vo Vysokých Tatrách a s rodičmi sme tam jazdili na dovolenky. Čiže nejaká turistika v našej rodine bola. Túžba po športe však vychádzala zo mňa. Cítila som, že sa jednoducho chcem hýbať.

Čomu ste sa venovali?

Veľmi ma lákali kopce, zároveň som v rámci školy súťažne behala, skákala do diaľky, hrala hádzanú, volejbal – čiže to bolo u mňa veľmi všestranné. V prvom ročníku na strednej škole som sa prihlásila do horolozeckého klubu a po maturite som šla študovať na FTVŠ. Skúšky sa tu robia zo všetkých športov, čiže všestrannosť sa mi tu zišla. Odkedy som však spoznala lezenie, stalo sa mojou prioritou – a drží ma doteraz. Dalo by sa povedať, že som od neho závislá alebo – hoci je to klišé – že je zmyslom môjho života. Samozrejme, odhliadnuc od rodiny.

Prečo vás chytilo práve ono?

Je pre mňa zaujímavé, že ide o prácu s vlastným telom. V lezení sa spája fyzická odolnosť s psychickou: prináša totiž situácie, v ktorých musíte prekonať strach. Napríklad v cestách, kde musíte zvládnuť dlhší úsek medzi istiacimi bodmi. Musíte veriť sebe a samozrejme aj človeku, ktorý vás istí. Možno nejde v pravom zmysle slova o záležitosť morálky, ale my lezci to tak slangovo nazývame. Na to, aby človek odliezol veľký kus, musí mať jednoducho morál.

Laik by to možno nazval adrenalínovou výbavou.

Samozrejme, adrenalín sa v takých situáciách vyplavuje a poháňa vás ďalej, čiže určite je to i o ňom. No a v neposlednom rade je to aj o spoločnosti. Čím som staršia, tým viac oceňujem, že vďaka lezeniu trávim čas medzi super ľuďmi. Liezť sa dá s jedinou kamarátkou i s celou partiou – ale nikdy nie sólo. Nie je to individuálny šport.

Inklinuje k lezeniu konkrétny typ ľudí?

Tak určite (úsmev).