Americký sen po slovensky: Opustil všetko a oddal sa pop-artu: Netušil som, či budem mať na jedlo a nájom

Bolo vášmu okoliu už v detstve jasné, že máte výtvarné nadanie?

Ako chlapec som miloval ilustrácie Jozefa Ladu, dookola som si maľoval “ladovské” motívy. Miloval som ostaným kresliť do pamätníkov. Sám som nerozumel tomu, ako to, že dokážem tak verne kresliť disneyovské postavy. V tej dobe som ich poznal len zo samolepiek v žuvačkách. Hrával som softballu a za dobrý výkon mi tréner vždy daroval kartičku s podobizňou jedného z hráčov amerického baseballu. Vďaka baseballovým kartičkám, nálepkám zo žuvačiek a animovaným Disney rozprávkam sa zrodila moja láska k pop-artu. Možno som niečo zdedil aj po mojom starom otcovi, akademickom maliarovi, Josefovi Jíchovi. S ním som sa však prvý krát stretol už ako dospelý.

Ako si spomínate na detstvo?

Nemám naň dobré spomienky. Mama žila s tyranom, ktorý sa k nám nesprával príkladne. Vynárajú sa mi aj pekné chvíle, keď som čítal Deti z Bullerbynu alebo vylepoval plagáty Depeche Mode po izbe. V škole som však bol nepozorný - keď dieťa zažíva domáce násilie, odrazí sa to aj na jeho prospechu. Po vyučovaní sa mi domov ísť nechcelo. Otčim vždy zmlátil najskôr moju sestru a potom aj mňa. Jedného dňa mi povedal, že ak mu zmiznem z očí, sestru aj mamu prestane biť. A tak som odišiel k babičke, ktorá sa stala mojim bezpečným prístavom.