Začala by som veršom z vašej básne Životamilná: Dúfam a verím, že z tých mnohých ciest, aspoň zopár musí k cieľu viesť. Máte pocit, že vás životné cesty priviedli k cieľom, ktoré ste si kedysi vysnívali?
V živote – aspoň v takom normálnom, aký som sa snažil žiť aj ja – som sa pokúšal mať veci trochu naprogramované. A dá sa povedať, že dosť veľa z toho mi aj vyšlo. Samozrejme, boli aj chvíle či celé etapy, keď to nešlo celkom podľa mojich predstáv. Ale to je v poriadku – veď ako spieva Robo Grigorov: „V živote sa musíš skúšať sám.“ Myslím si, že zhruba som sa trafil tam, kam som sa chcel dostať. A to ostatné, to už nech posúdia iní.
Máte za sebou šnúru osláv, ktoré súviseli s vaším životným jubileom. Keď ste boli začínajúci dramaturg a textár, mali ste nejakú predstavu, aký bude svet a aký budete vy, keď budete mať osemdesiat?
Ja som nastupoval na scénu koncom šesťdesiatych rokov. Vtedy sa valila vlna rockovej a beatovej hudby. Niečo sa pohlo vo všetkých druhoch umenia, aj medzi mladými ľuďmi. V literatúre, vo filme... všetko sa otváralo, akoby sa pripravoval šesťdesiaty ôsmy rok. A my sme šli s tým prúdom. Bola to filozofia tej doby – veriť, že svet sa dá zmeniť k lepšiemu. A že my ho zmeníme. Lenže prišiel šesťdesiaty ôsmy a dostali sme facku. Pochopili sme, že to nebude také jednoduché. Odvtedy svet vnímam skôr ako miesto, ktoré žije viac v dezilúziách než v ilúziách. A netýka sa to len nás, aby sme nenadávali len na komunizmus – podobne to dopadlo aj na západe. Vtedy sme to trochu cítili ako zradu. Odvtedy, a myslím, že nielen ja, ale aj mnohí z mojej generácie, vidíme svet s väčšou dávkou skepsy. Už neverím, že sa môže zmeniť k lepšiemu. Naopak, zdá sa mi, že sa darí skôr tým horším veciam. Navonok to možno vyzerá inak – nové autá, pokročilé technológie... ale vo vnútri človeka sa akoby čoraz viac niečo podstatné zraňuje. Ilúzie, ktoré sme kedysi mali, sa už nemajú kde nazbierať. A mladá generácia dnes? Mám pocit, že prijíma svet taký, aký je. Ako keby si ani nevedeli predstaviť, že by mohol byť lepší, jemnejší, milší. Chýba jej ten revolučný étos. Akoby nemali vôľu veci meniť – a možno je to aj znak istej únavy alebo degenerácie civilizácie. Každá mladá generácia by predsa mala prísť s niečím novým. Niečo by sa jej na svete nemalo páčiť.
Napriek tomuto všetkému – má v dnešnom svete miesto poézia, básnici?
Ale áno. Viete, to patrí aj k tomu všeobecnému skepticizmu – hlavne v kultúre – že poézia už vraj nefunguje. Ale funguje. Len je dnes možno viac skrytá. Možno nie je priamo v literárnom prejave, ale objavuje sa v iných formách. Stále vznikajú zaujímavé veci – aj v hudbe, aj v textoch, aj v obrazoch. Tá tvorivosť tu jednoducho je. Otázka je, ...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.