Keď na ňu príde reč, ženy dodnes stišujú hlas. A muži sa tvária, že nepočúvajú. Kontroverzná instagramová fotka kanadskej umelkyne, ležiacej v teplákoch s fliačkom krvi, pred časom otvorila otázku, či menštruácia skutočne zostáva v 21. storočí tabu. A pohľad na ňu sa nemení ani dnes.
„Pod kvasným vplyvom mužského semena sa krv formuje, naberá po určitej dobe ľudskú telesnú podobu a nakoniec ožíva. Mimo obdobia tehotenstva je ale táto krv vylučovaná. A je nečistá.“ ...neľakajte sa. Vety, ktoré hneď na úvod našich „červených dejín“ citujeme, už naozaj nie sú aktuálne – vyslovené boli totiž pomerne dávno, ešte na prelome letopočtov. No nielen rakúska genderová sociologička Krista Feigl-Procházková je presvedčená, že tieň výkladu antických učencov Hippokrata a Plínia mladšieho leží na ženskej perióde dodnes. Veď podľa Procházkovej tvrdení dokonca ani lekár Paracelsus nemal ešte v 16. storočí problém odprisahať, že menštruačná krv je „najjedovatejšie svinstvo vôbec“.
Samozrejme, priekopníkov západnej medicíny k týmto tvrdeniam nemotivoval exaktný lekársky výskum. Napokon, ani nemohol. Veď až v roku 1827 sa veda vďaka Karlovi E. von Baerovi dozvedela o existencii ženského vajíčka, čím si otvorila cestu k výskumu komplexných mechanizmov menštruačného cyklu a tiež... k realistickejšiemu pohľadu na dovtedy preceňovanú fyziologickú rolu muža. Ten bol totiž najmä v rámci západnej kultúry stáročia vnímaný ako „samoploditeľ“, kým žene prislúchala len rola „pôdy“. Korene, z ktorých sa dodnes sýtia naše predstavy a predsudky o menštruácii, však siahajú ešte hlbšie. A stojí za to si ich dôkladne ohmatať.
Rebríky, iglú a siete
Základné východisko je nesporné: menštruácia bola od počiatkov ľudstva predmetom fascinácie. A nejakým spôsobom sa s ňou musela vyrovnať každá kultúra. Antropológovia vo všeobecnosti tvrdia, že čím patriarchálnejšia daná spoločnosť bola, tým „podozrivejšie“ sa im ženské krvácanie zdalo. Dokumentaristka Diana Fabiánová upozorňuje, že kým v matriarchálnych spoločnostiach si mnohé ženy počas menštruácie natierali telo červenou hlinou, aby demonštrovali svoju plodnosť, viaceré patriarchálne kmene, naopak, verili, že žena v tom čase oplýva nadprirodzenou silou a vyžaruje takzvanú manu, ktorú treba zneškodniť, lebo je nebezpečná pre ňu i pre spoločnosť: „V Austrálii preto dievčatá pri prvej menštruácii zahrabávali na pár dní do piesku, v Amazonskom pralese ich zas niektoré kmene zašívali dolu hlavou do sietí a Indiáni z Aljašky ich dokonca zatvárali do iglú, kde boli celý rok na nútenej samotke.“ Jednu z nemnohých výnimiek predstavujú nie tak dávne rituály na Papue Novej Guinei, kde vraj, naopak, túžili menštruovať aj muži. „A preto si krabími klepetami narezávali penis. Predstavovali si, že sa tak očisťujú od zlej krvi a zároveň získavajú nadprirodzené schopnosti - tak ako ženy,“ smeje sa Diana Fabiánová.
Samozrejme, magicko-rituálne praktiky sa nevyhýbali ani našim predkom. Etnologička Kamila Beňová z Centra vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela spomína napríklad prevliekanie bielizne pomedzi tri priečky na rebríku, aby menzes netrval dlhšie ako tri dni: „Menštruačná krv sa nazývala aj ženský kvet a využívala sa v rámci milostnej mágie či v kozmetike: mala zabraňovať pehám, liečiť bradavice, či zvyšovať úrodnosť stromov alebo regulovať počet detí.“ A takmer identické predstavy a aktivity možno pozorovať aj v mimoeurópskych tradičných kultúrach.
Tajomstvo nečistoty
Prirodzene, ani u našich predkov nebola menštruácia vnímaná čisto pozitívne. „Na jednej strane znamenala a symbolizovala zdravie a plodnosť ženy ako jej najväčšmi cenenú ,vlastnosť‘, a na druhej strane sa považovala za nečistú, s čím sa spájali rôzne zákazy,“ píše Beňová. Menštruujúcej žene sa napríklad neodporúčalo oberať ovocie, pracovať na poli či vyrábať chlieb. Nepovolený bol i pohlavný styk a vyskytoval sa dokonca aj zákaz prijímania či spovede v kostole. Kým niektoré z týchto zákazov mali čisto praktický rozmer – či už hygienický alebo zdravotný, iné podľa viacerých odborníkov súviseli s predstavou o nečistote menštruujúcej ženy v čisto duchovnom zmysle slova.
Zaujímavý pohľad na vysvetlenie tohto typu nečistoty ponúkla antropologička Mary Douglasová. Poukázala totiž na to, že čistota v symbolickom zmysle predstavuje jasné hranice a poriadok, kým nečistota, naopak, nejednoznačnosť, zmätenosť a neporiadok. Je preto úplne prirodzené, že každá spoločnosť sa s tým, čo považuje za nečisté, snaží nejako vyrovnať, lebo ju považuje za riziko a nebezpečenstvo. A kde je vlastne pointa? Nuž, v tom, že pod usporiadaným svetom sa po stáročia rozumel práve ten mužský, patriarchálny svet. A keďže menštruácia je pre mužov podľa ich tvrdení nepredstaviteľná skúsenosť a vnímajú ju ako určitý hendikep, moment, ktorý má vplyv aj na ženino psychické rozpoloženie – automaticky sa dostala mimo normy. Napokon, aj toto bol po stáročia jeden z kľúčových argumentov, prečo ženy nemôžu voliť, pôsobiť v politike, či študovať na univerzite. (Samozrejme, aj pejoratívne označenie „krámy“ či archaické „ďady“ znamenajú práve neporiadok.)
Krv, ktorú vidieť
V poriadku. Ale postoj spoločnosti k menštruácii sa za posledných päťdesiat rokov predsa len prudko zmenil. Televízie sa len tak hemžia reklamami na vložky a vďaka výskumom vieme, že sex počas menštruácie má pre ženu dokonca pozitíva: intenzívnejšie počas nej prežíva rozkoš a dokáže jej utlmiť obvyklé sprievodné bolesti.
Čo preto môžu do diskusie o menštruácii priniesť umelecké výpovede Nemky Elone, ktorá po mestách lepí ženské vložky s rôznymi odkazmi, alebo spomínané pózovanie Kanaďanky Rupi Kaur v zakrvavených teplákoch? Nuž, nielen Diana Fabiánová si myslí, že je to v podstate apel na to, aby jeden zo symbol ženstva prestal byť mužmi (ale i samotnými ženami) vnímaný ako nečistý aj na tej podvedomej rovine a aby ju muži nebagatelizovali, ale naopak, ženám v tomto období pozorne načúvali. Práve vtedy sa totiž podľa dokumentaristky najjasnejšie ukazuje, čo ženu v skutočnosti trápi a iné dni to len úspešnejšie potláča.
Mýty z nevzdelanosti
Obe umelkyne zároveň vyjadrujú pohoršenie nad pokryteckou spoločnosťou a jej sociálnymi médiami, ktoré rady a bez problémov ukazujú sexi ženy v spodnej bielizni, no už pri fotke s nepatrným náznakom menštruačnej krvi okamžite reagujú jej stiahnutím. „Chápem toto pobúrenie,“ priznáva aj odborník na sociálne médiá Josef Šlerka, vedúci Štúdií nových médií na Univerzite Karlovej, podľa ktorého je zaujímavé sledovať reakcie ľudí, keď sa v priestore sociálnej siete, fungujúcej na estetizovaní banality, objaví čosi prirodzené, no zároveň znervózňujúce a tabuizované. Otázkou však zostáva, či by menštruačná krv ako taká naozaj mala byť „odtabuizovaná“ a stať sa súčasťou verejného priestoru. Väčšina nami oslovených ľudí si myslí, že nie. A že by to ženy oberalo o intimitu podobne, ako spomínané fotky v spodnej bielizni.
Tak či onak, sexuológovia a gynekológovia sa s odborníčkami na genderovú problematiku zhodujú v tom, že okolo menštruácie predsa len dodnes existuje isté tabu. A že jeho korene už netreba hľadať v temnej minulosti, ale „len“ v zarážajúcom nedostatku vzdelania. „Mnohí ľudia totiž dodnes nepoznajú ani základné anatomické pomery genitálií, v dôsledku čoho vznikajú mylné, často nezmyselné predstavy,“ komentuje sexuologička Danica Caisová. Jednou z nich je, že žena počas menštruácie nemôže otehotnieť. A aj tento mýtus je podľa sexuologičky Anežky Imriškovej jedným z dôvodov, prečo sa od roku 2007 strojnásobil počet tehotných tínedžeriek do pätnásť rokov. Nuž, zdá sa teda, že pri našej snahe odtabuizovať menštruáciu budeme musieť zostúpiť ešte k hlbším základom, než sa nám zdalo.
Snímky: zábery z filmu Mesiac v nás od D. Fabiánovej