Mala obrovské šťastie. Smrteľne nebezpečný úraz, ktorý ju zaskočil vlani vo februári, neprežije polovica pacientov. Následok: trochu ju hnevá krátkodobá pamäť. Ale na to, ako manželovi pred rokmi plakala do telefónu, aby skončil s politikou, pretože chcela žiť ako normálne žena, sa pamätá dobre. Prečítajte si rozhovor s Petrou Paroubkovou z HN magazínu, ktorého aktuálne číslo nájdete do konca víkendu v stánkoch vložený v HN.
Aký bol ten uplynulý rok od momentu, keď vám lekári zachránili život?
Po zdravotnej dovolenke, ktorej sa nedalo vyhnúť, som predala podiel v nakladateľstve, kam som pred časom vstúpila. A rozhodla som sa venovať veciam, ktoré ma nebudú veľmi stresovať. Aby som tu ešte chvíľu zostala pre dcéru Margaritku. Chcela by som ju doviesť aspoň na strednú školu.
Uf, snáď v štyridsiatich dvoch rokoch nemyslíte na temný koniec?
Nemyslím. Je síce pravda, že ako ponaučenie z tej príhody som napríklad spísala závet – keby niečo. Ale prestala som si klásť veľké pracovné ciele; nemám pocit, že za sebou musím niečo zásadné zanechať. Stačí, keď za sebou zanechám dobre vychované dieťa – to je môj najväčší cieľ. K práci sa vraciam zvoľna. Predtým som bola zvyknutá pracovať stále, ale teraz sa už do vecí, ktoré by ma unavili, nenútim. Inak to ani nejde, pretože sa ešte nedokážem plne sústrediť.
Máte poruchu sústredenia?
Výpadky krátkodobej pamäti. Trochu roztržitá som bola vždy, ale teraz, keď som unavená, horšie sa koncentrujem na čísla. Už som odvtedy aj tlmočila, ale nemyslím si, že by som mohla ísť tlmočiť na celý deň do kabíny ako predtým. Živia ma teraz prevažne komerčné preklady.
Čo sa vlani vo februári vlastne stalo?
Sedela som u manžela v kancelárii, kam som priviezla dcéru na doučovanie angličtiny, a náhle ma začala príšerne bolieť hlava. To bolo zvláštne, migrénami som nikdy netrpela. Urobilo sa mi nevoľno, začala mi tŕpnuť šija – to už som tušila, že je niečo zle. Nemohla som sa hýbať. Zavolali mi záchranku. Prvý odhad znel, že mám asi črevnú chrípku, ale na urgentnom príjme v Motole som mala ohromné šťastie, že slúžiaci pán primár okamžite spoznal, o čo ide, a poslal ma na vyšetrenie na CT.
Diagnóza?
Krvácanie do mozgovej pleny. Teda nie mŕtvica, ako sa uvádzalo. Spôsobuje to buď vydutie – vrodená chyba, alebo úraz hlavy.
Čo bolo príčinou vo vašom prípade?
Vydutie nenašli, úraz hlavy som nemala. Ani žiadne rozčúlenie. Tak neviem. Z Motola ma previezli na Homolku, kde som pobudla takmer tri týždne na JIS. Prvé dva dni mi bolo fajn, stále som sa pýtala, kedy ma už pustia domov. Ale potom sa to začalo: krv sa začala vstrebávať a týždeň mi bolo strašne zle. Len som odpočítavala päťminútovky a potom už aj minúty, aby mi pichli ďalšiu silnú injekciu proti bolesti. Alebo som odpočítavala dni, keď sa budem môcť najesť, aby mi nebolo zle od žalúdka. Ale personál bol báječný, veľmi mi pomáhali aj psychicky.
Medzitým ste mali doma dcéru a manžela. Ako to zvládali?
Na začiatku manželovi pomáhala celá rodina, manželov syn, naša bývalá opatrovateľka. Dievčatko však nechcelo spať inde ako doma a, bohužiaľ, v tom čase malo prázdniny, takže potom bojovali viac-menej sami. Spätne som videla video z toho obdobia, kde mala Margaritka moje ponožky, každú inú, nohavice a k tomu pyžamkové tričko. Ale bolo jej teplo a vyzerala spokojne, tak čo. Manžel za mnou denne dochádzal, chudák.
Prečo vám ho bolo ľúto?
Pretože som ho posielala preč. Bolo mi zle a nechcela som s nikým hovoriť. Ani dve minúty. S dcérou som nehovorila dva týždne, až potom som jej zavolala. Strašne sa do telefónu rozplakala, tak som radšej už nevolala.
Čo sa medzitým dialo u vás doma?
Myslela som, že to nemôžu zvládnuť, ale zrazu to išlo. Len česať museli dcéru pani učiteľky v škôlke – má dlhé vlásky a manžel sa bál, aby ju neťahal. Dievčatko vedelo, že som v nemocnici, a všetkým to vyrozprávalo. Lenže je šťastná povaha a berie veci s väčším nadhľadom ako ja, tak to rozprávalo veselo, takže si pani učiteľka myslela, že mám len chrípku.
Čo vaša psychika?
Prvý mesiac po tej príhode som bola veľmi pozitívne naladená. Ste v eufórii, že ste prežili. Všetko vás dojme – že sú okolo dobrí doktori a sestričky, že vás majú blízki radi. Stále som mala slzy na krajíčku. A potom prišli splíny, pretože si uvedomujete, čo všetko sa mohlo stať. A štve vás, že hlava nefunguje dokonale. Z toho som sa dostávala až do leta. Pomohla mi dovolenka, Grécko.
Ako sa cítite teraz?
Neberiem to nijako fatálne. Viete, tá vec sa mi prihodila tesne pred odchodom na dovolenku, mali sme letieť za more. Keby sa mi to stalo v lietadle, tak... Teraz si síce mýlim čísla a nemám dobrú krátkodobú pamäť – no a čo? Prežila som, veľa ľudí to šťastie nemá. Päťdesiat percent pacientov na to zomiera hneď. Minule som sa musela strašne smiať, keď manžela niečo rozčúlilo a povedal: „Mňa z toho asi klepne!“ A ja na to: „To hovoríš tej pravej...“
Spisovateľ Michal Viewegh po podobnej skúsenosti prepadol depresiám. Myslíte si, že muži a ženy sa s týmto otrasom vyrovnávajú inak?
Podľa toho, čo som čítala, on bol vo väčšom ohrození života. Ale možno tu hrá úlohu materstvo. Matka sa sama v sebe nemôže toľko rýpať. Spomínam si, ako som chcela byť dcére opäť čo najrýchlejšie mamou, ženie vás k tomu materský pud. To chlap nemá. Dokonca aj tie splíny som si dovoľovala len skryto, keď som s dcérou nebola. A keď som s ňou bola, tak som bola paradoxne vyrovnaná, pretože som musela fungovať. Síce som sa musela učiť znova hýbať a chodiť, ale každé ráno som musela vstať – pretože od koho chce dieťa kakao? Od mamičky. Od koho chce pripraviť oblečenie? Od mamičky. A môžem jej povedať – nie, kašlem na teba, ja mám teraz nejaké svoje splíny? Príroda to nedovolí. Ďalší faktor: možno som k sebe povahovo trochu tvrdšia tým, že som bola ako dieťa dosť chorá a naučila som sa, že najlepšie sa z toho dostanete disciplínou a silnou vôľou.
V čom je výhodné mať partnera, ktorý je starší o dvadsaťjeden rokov?
Vnútorne cítim, že sa mu budem dlho páčiť. Že sa mu páčim, to mi dáva často najavo. Dával by mi to najavo chlap, ktorý by bol rovnako starý ako ja? Myslím si, že nie. A druhá výhoda: je pokojnejší.
Pokojná povaha je pre vás u náprotivku príťažlivá vlastnosť?
Áno, ja potrebujem svoju skalu. Keďže sama pokojná nie som, potrebujem veľký kameň, o ktorý sa môžem opierať. On je moja životná stabilita. V súvislosti s tým mojím zdravotným kolapsom mi došla jedna vec: manžel s dcérou by to možno zvládli lepšie bezo mňa ako ja bez nich.
Zmenilo manžela narodenie dcéry?
Zo začiatku minimálne, čo bolo logické – kvôli politike mal málo času. Samozrejme, bol roznežnený, voňala mu, navyše sa naňho dosť podobala. Aj teraz je celý otecko. Odkedy začala hovoriť, rozprávajú sa, majú radi kvetinky, záhradu, zvieratká. Trošku si ho skrotila – ako všetky dievčatká svojich otcov. Keď sa s dcérou pohádam, zvýšim na ňu hlas, hneď hľadá oteckovo náručie.
Čo vaša svadba? Vyzerala by tiež inak, keby váš muž nebol popredný politik?
No jasné! Nebolo by tam viac fotografov než svadobných hostí.
Ako by tá ideálna svadba vyzerala?
Úplne pokojne v nejakom letnom rezorte, na pláži, v šľapkách. Ani by som nemusela mať svadobné šaty. Keď sme boli s manželom a dcérou v Mexiku, robila som si žarty – poď si ma vziať ešte raz. Na pláži fúkal vietor, mali tam umelohmotný svadobný altánok, stoličky, pár kvetov. Dievčatko by tiež mohlo mať kvietok alebo len mušličku...
Tá spomienka, že ste museli mať kvôli novinárom inú svadbu, než akú by ste si priali, ma navádza na otázku: Keď je človek rad mesiacov intenzívne na očiach, nemôže sa stať, že už svoj život nežije, ale že ho hrá pre obecenstvo?
Politika je trošku divadlo. Politik musí zapôsobiť – a niekedy je to komédia, inokedy tragédia. Už len postaviť sa pred skupinu ľudí a vystupovať je samo osebe prednes, teda herecký výkon. Ako keď idete v Šinkansene a nemôžete vystúpiť. Nebola som samovrah, aby som vyskočila. A hlavne – ja som od môjho muža nikdy nechcela odísť.
Čo vás na úlohe manželky politika najviac zaskočilo?
Drobnosti typu, že keď som prišla o dieťa, tak to vedeli skôr novinári od personálu nemocnice ako môj muž odo mňa. Ale už je to tak strašne dávno a navyše mám dcérku, že sa mi zdá, akoby som hovorila o niekom inom. Nebola som vtedy na tú rolu pripravená, pretože som sa ako tlmočníčka pohybovala v iných sférach. V podmienkach bežnej dôvery a slušnosti. A zrazu to nefungovalo.
Akú radu by ste dali manželke budúceho vysokého politika?
Záleží na mnohých faktoroch, všeobecne sa dá poradiť jediná vec: nájsť si niekoho dobrého na public relations, kto vám bude pomáhať. Nie niekoho, kto na vás bude chcieť len robiť dojem, že je nenahraditeľný. Imagemakera pre manželku politika by som vedela robiť z fleku, pretože už viem, čoho sa vyvarovať. Tiež som urobila pár chýb...
Rozprávajte!
Snažila som sa zbytočne uvádzať veci na pravú mieru. Až príliš úporne som sa na svojom blogu snažila vyvracať rôzne lži, to by som dnes už nerobila. Brala som veci prehnane vážne. A tiež by som už nepovedala, že ma na mužoch priťahuje sexi mozog.
Ako ste sa na jeseň 2014 dozvedela, že váš manžel končí vo vysokej politike?
Ja som vnímala ako odchod z vysokej politiky rok 2010, keď po voľbách skončil s postom predsedu sociálnej demokracie. Potom som to brala skôr tak, že sa politikou baví.
Baví? Veď založil novú stranu, kandidoval v ďalších voľbách...
Áno, hovorím baví. Do dnešného dňa sleduje politiku, má svoj server, píše články. Ale tá veľká úľava, že skončil v politike, prišla v roku 2010.
Takže vaša základná emócia vtedy bola úľava?
Tie moje emócie boli dve. Jedna vnútorne egoistická – pozitívna, že končí, že našu rodinu čaká znesiteľnejší život. Druhá bola neegoistická – negatívna. Pretože ešte než verejne rezignoval, tak už videl, ako sa ľudia okolo neho tešia, ako si rozdelia funkcie. Ľudia, ktorí sa vždy schovávali za jeho chrbát. Zrazu sa im rosili okuliare. Toto pre mňa bolo ľudsky ťažko stráviteľné.
Ako manželov koniec vo vysokej politike zmenil váš vzťah?
Začal mať na nás logicky viac času. Sú dva typy politikov – jedni ju berú ako zamestnanie so všetkými benefitmi, druhí ako poslanie. Môj muž mal politiku ako poslanie.
Poslanie? To vážne?
Určite. Vždy chcel robiť veci pre ľudí. Navyše je nesmierne pracovitý, takže najhoršia kombinácia. Samozrejme, jeho odchod z politiky sa kladne prejavil aj zdravotne. Myslím si, že ak by bol dodnes v politike, tak by už možno kvôli tomu extrémnemu stresu nebol nažive. A pozitívne je to pre našu dcéru.
V čom?
Neviem, do akej škôlky alebo školy by chodila, keby bol manžel politik. V horšom prípade by z nej bolo zakríknuté dieťa? Alebo naopak uličnica? Určite by bola iná. A viem, že najneskôr okolo troch rokov veku by som ju začala skrývať, nezverejňovala by som jej fotky.
Chýba manželovi vysoká politika?
Nechýba. On je človek s nohami na zemi, veľmi realistický. Keď to vezmeme z akéhokoľvek hľadiska – dnes zarába viac peňazí, sme voľnejší, slobodnejší, máme sa podstatne lepšie, a to nemyslím len finančne.
Pardon, ale váš manžel uvažoval o funkcii prezidenta. Tomu že by sa necnelo po vysokej politike?
Ale kandidatúru na prezidenta podmieňoval tým, že bude úspešným premiérom.
V poriadku, ale keď už sa niekto takou predstavou netají, tak to znamená, že ten sen má a zrejme je dosť veľký.
Hovoril, že to nie je vylúčené. A je rozdiel mať funkciu prezidenta ako cieľ, alebo realisticky povedať, že to nie je vylúčené. On nebol typ, ktorého vysoká politika pobláznila. Mal predtým úspešnú firmu, bol na radnici, pohyboval sa na najvyššej komunálnej úrovni... Niekto si musí kupovať každý rok nový model auta. Naše potreby a ciele sú iné – kúpim si auto, potom druhé auto, a to tretie už mám ojazdené, pretože už mi záleží skôr na kvalite za rozumnú cenu. Môj muž má dokonca auto horšie ako ja, menšie a trošku slabšie. Ale chcel, aby bolo solídne.
Prečo ste sa začali v posledných minútach nášho rozhovoru čoraz viac usmievať?
Spomenula som si na niečo, na čo sa ma ešte nikto nespýtal.
Pokojne to povedzte.
Keď sme sa s manželom spoznali, dávali nám všetci rok, maximálne dva. Vzali sme sa, a zase – dávali nám rok, maximálne dva. Potom odišiel zo špičkovej politiky – a opäť nám dávali rok, maximálne dva. A teraz na jeseň pôjde naše dievčatko do školy a bude to deväť rokov, čo sme manželia. My sme od začiatku vedeli, ako to medzi nami je, tak mám takú malú radosť, že sa v nás všetci mýlili. To môžem, nie?
Jan Malinda, autor je redaktorom Mladej fronty Dnes