“Blíži sa ďalšia veľká vlna tepla,” hlásia už rutinne titulky na sociálnych mediálnych sieťach a ľudia im už ani len nevenujú pozornosť. Píše sa rok 2043 a časy, keď bol slnečný letný deň považovaný za “dobré počasie”, sú dávno preč. Dnes si ho tak nedovolia nazvať ani len rosničky v predpovedi počasia.
Je niekoľko rokov po rozpade Európskej únie, pokope zostal len jej severný blok. Na Slovensku máme dvojnásobné šťastie: v bloku sa nám ušlo miesto a zmenené podnebie pre nás nie je také fatálne ako pre mnohé iné krajiny. Je síce teplejšie, na juhu krajiny aj výrazne suchšie, zrážky sú nepravidelnejšie a extrémnejšie, no stále sa dokážeme zariadiť.
Na juh od nás sú už len hranice a za nimi migranti z južnej Európy, ktorých vytláčajú utečenci prichádzajúci zo severnej Afriky a Blízkeho východu.
Globálna teplota oproti predindustriálnej ére narástla len o čosi viac než dva stupne, no vo vnútrozemí kontinentov sa oteplilo výrazne viac. Veď napríklad na Slovensku stúpla teplota už medzi rokmi 1881 a 2009 o 1,6 stupňa. A dnes, o čosi vyše 30 rokov neskôr, sme už na ceste k teplotám na úrovni niekdajšej Líbye.
Svet v strese
Aj globálne oteplenie cez dva stupne Celzia stačilo na to, aby zalialo niektoré pobrežia a nízkopoložené ostrovy zmizli z máp. Aby sa pohli milióny ľudí, rozpálili kontinenty a rozhoreli konflikty.
Taliansko a Španielsko sú v troskách, juh týchto krajín už vlastne ani nespadá pod správu Madridu či Ríma, ich severné časti a oblasti okolo hlavných miest sa zatiaľ ako-tak držia.
Naša niekdajšia predstava, že sa nám podarí udržať ľudí z krajín globálneho Juhu za akýmsi plotom a prežívať v prosperite, sa po zatopení a zasolení nílskej delty ukázala byť veľmi naivnou.
Istý čas to síce fungovalo, cez Melillu a Ceutu preliezalo len pár ľudí, v Líbyi, Egypte a Maroku sme ešte kedysi uplatili vlády, aby tam všetkých držali a nepustili do Pevnosti Európa. No vtedy to boli len slabé milióny, nie desiatky miliónov ľudí ako neskôr v dvadsiatych a tridsiatych rokoch.
Európa sa odvtedy militarizovala, režim sa sprísnil. V porovnaní s mnohými inými časťami sveta si tu však stále žijeme pomerne dobre. Silný vplyv nadobudli rôzne religiózne zoskupenia, ktoré zmenu podnebia vysvetľujú po svojom - ako zaslúžený Boží trest a predzvesť posledného súdu. A ani ľudské práva, tá z dnešného pohľadu naivná predstava z prvej polovice 20. storočia, už nemajú tvárou v tvár možnému kolapsu civilizácie svoju pôvodnú váhu. Svet je neporovnateľne nebezpečnejším miestom než bol ešte pred niekoľkými desaťročiami a môže za to rýchla zmena podnebia.
Kolaps komoditných trhov
Medzinárodný obchod s potravinami skolaboval už koncom dvadsiatych rokov. V bezvýchodiskovej situácii zostali najmä populačne prudko rastúce krajiny Blízkeho východu, ktoré boli v minulosti najviac závislé od dovozu základných potravinových komodít, ako je napríklad pšenica.
Obzvlášť naivne tak dnes vyznie napríklad štúdia z roku 2017, ktorá sa síce týkala Pakistanu, ale platila globálne. Podľa nej stačila na záchranu poľnohospodárstva pred dopadmi klimatickej zmeny maličkosť: vyšľachtiť také odrody plodín, ktoré potrebujú veľmi málo vody, odolávajú vysokým horúčavám a zároveň majú vysoké výnosy. Vieme, ako to dopadlo…
Počas potravinového kolapsu prudko vzrástli ceny potravín, najmä na Blízkom východe. Tamojšie vlády nezvládli sociálne pnutia, regiónom sa prehnala búrka revolúcií, neporovnateľne väčšia než arabská jar zo začiatku storočia. Stabilita nových režimov však bola a je len iluzórna, postavená na ešte silnejších nástrojoch diktatúry v čoraz neznesiteľnejšom životnom prostredí.
Veľká Británia sa pre zmenu uzavrela. Vďaka chladivému efektu Atlantiku má dostatok potravín a darí sa jej aj odrážať prichádzajúcich z pevniny. Aj post-trumpovské Spojené štáty sa odstrihli od zvyšku sveta, na avantúry im už nezostali prostriedky. Zvlášť dôležité je, že sa celkom odrezali od Mexika a vôbec celej strednej Ameriky.
Rozširujúce sa Hadleyho bunky totiž spravili zo strednej a Južnej Ameriky (ale aj z južnej Európy a častí Ázie) oblasti púští a polopúští plné ľudí, ktorí od hladu nemajú nikdy ďaleko. Kalifornia ako záhrada USA nadobro skončila, časť úrodných plání amerického Stredozápadu opäť pohltil prach a sucho.
Niekdajší Trumpov plot je dnes najlepšie obrnenou hranicou vôbec, automatizované zbraňové systémy strieľajú po celých rodinách zúfalých Stredoameričanov odhodlaných dostať sa stoj čo stoj na sever.
Hoci Rusko spolu s Kanadou získalo globálnym oteplením snáď najviac, dôsledkom zmeny klímy sa dostalo do konfliktu s Čínou. Dnes už nedokáže držať svoje rozsiahle územie na východe Ázie, na ktoré si Čína aj tak vždy robila historický nárok.
V Ríši stredu vyschli ľadovcové rieky, okolo ktorých kedysi vznikla čínska civilizácia. Zrážky v niekdajšej obilnici Číny sa prepadli a krajina sa istý čas zmietala v nestabilite a konfliktoch, ktoré si vyžiadali milióny obetí. Jej tlak na chladnejšie, vlhkejšie a veľmi riedko obývané územia na Sibíri však nikdy neochabol. Naopak, je čoraz silnejší a hovoriť dnes o ruskom Ďalekom východe (až na pár výnimiek, ako je enkláva Vladivostok-Nachodka) už prakticky nemá význam.
India je na tom podobne ako Čína. Jej severná časť vrátane Bangladéša na východe a Pakistanu na západe je dnes v úplnom rozklade po tom, ako skolaboval riečny systém pôvodne živený himalájskymi ľadovcami.
Indus, Ganga, Brahmaputra, všetky tieto rieky dnes prinášajú rádovo menej vlahy, monzúny buď neprichádzajú alebo sú omnoho silnejšie. Región bol vždy náchylný na klimatickú migráciu. Už v rokoch 2010 až 2020 stál na hraniciach s Indiou trojmetrový plot, pri ktorom o život prichádzali stovky ľudí, ktorých zastrelili indickí pohraničiari. Ale to boli len odrobinky. Dnes v celom rozsiahlom regióne vládne anarchia a migrácia obyvateľov presiahla všetky naše dovtedajšie predstavy.
A napokon, krajiny subsaharskej Afriky sú globálnym oteplením a zmenou klímy dotknuté najviac, hoci na ňom nesú historicky najmenší podiel. Väčšia časť kontinentu sa zmenila na púšť a polopúšť, zanechávajúc pôvodne husto obývané krajiny v troskách. Rozhorelo sa viacero konfliktov, milióny ľudí sa pohli naprieč kontinentom aj smerom na sever za prívetivejším podnebím. Hlad, ktorý sa darilo ešte začiatkom tisícročia potláčať, no v desiatych rokoch začal znovu rásť, dnes opäť zúri na celej planéte, no Afriky sa týka najviac.
Horúca budúcnosť Slovenska a sveta
Riadky, ktoré ste si prečítali, sú možným scenárom toho, ako sa zmení svet, keď sa planéta oteplí o čosi viac ako dva stupne Celzia oproti predindustriálnej dobe. Na prvý pohľad možno pôsobí katastroficky, v skutočnosti má bližšie k stredovým a tým menej negatívnym scenárom.
Keďže klimatológovia len neradi zachádzajú do geopolitických špekulácií, pomohli sme si pri jeho formulovaní scenármi, ktoré v publikácii The Age of Consequences priniesli odborníci na medzinárodnú bezpečnosť John Podesta, Paul Ogden a najmä Leon Fuerth, ktorí analyticky pracovali s rôznou mierou rizika pri scenároch naformulovaných Medzivládnym panelom pre klimatickú zmenu.
Ďalšou inšpiráciou pri vzniku scenára bola rozsiahla štúdia Kultúrní dejiny klimatu od nemeckého historika Wolfganga Behringera. V nej autor načrtol spôsob, akým môže podnebie vplývať na kultúru a v užšom zmysle spoločnosť a jej samotnú existenciu.
Udalosti, ktoré popisujeme ako možnú alternatívnu budúcnosť, sa pravdepodobne nestanú v podobe, ktorú sme popísali. O to však ani nejde. Viac ako o presnosť scenárov ide o uvedomenie si toho, že globálne otepľovanie a zmena klímy so sebou nesú ohromné spoločenské, ekonomické, politické či kultúrne riziká, na ktoré by sme sa mali pripraviť.
Jednoducho, pri debate o klimatickej zmene by nás primárne nemali zaujímať umierajúce ľadové medvede, ale to, do akého sveta sa ako ľudia zobudíme o pár desaťročí. Slovami Leona Fuertha “veľké nepredvítateľné udalosti v globálnom životnom prostredí prinesú veľké nepredvídateľné udalosti v spoločnosti”.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
