Afganské radikálne hnutie Taliban bolo v roku 2001 pripravené kapitulovať, ale Spojené štáty nemali vtedy o dohodu záujem. Po dvadsiatich rokoch má Taliban v rukách všetky karty, napísal dnes pod titulkom Musela vojna v Afganistane byť? denník The New York Times.
Spojené štáty a ich spojenci spustili inváziu do Afganistanu po septembrových teroristických útokoch na USA. Talibanci vtedy mávali zaťatými päsťami a nebrali ohľady na varovania, že ak nevydajú šéfa teroristickej siete al-Kájda, ktorá útoky vykonala, bude Afganistan zbombardovaný do základov.
Niekoľko týždňov od začiatku bombardovania Taliban svoj názor zmenil, jeho ľudia utiekli z Kábulu, skupina bola vyčerpaná a na úteku. Koncom novembra sa začali vodcovia Talibanu obracať na Hamída Karzaja, ktorý sa čoskoro potom stal prezidentom. Chceli sa dohodnúť. "Boli porazení, až na amnestiu nechceli nič," povedal Barnett Rubin, ktorý vtedy pracoval v politickom tíme OSN v Afganistane.
Medzi Karzajom a vodcom Talibanu mullom Muhammadom Umarom jazdili vyjednávači, Karzaj mal predstavu, že ak sa Taliban vzdá, nebude už preňho v budúcom Afganistane významná úloha.
Washington však chcel s Talibanom skoncovať navždy a nebol žiadnej dohode naklonený. S tými, čo kapitulujú, nevyjednáváme, povedal vtedajší minister obrany Donald Rumsfeld. Umara chceli Spojené štáty zajať alebo zabiť.
Silnejší ako predtým
Po 20 rokoch Washington dohodu o ukončení vojny vyrokoval za absolútne inej situácie a v prospech Talibanu. Pre diplomatov, ktorí sa roky usilovali o posilnenie misie USA a NATO v Afganistane, bola minuloročná dohoda administratívy Donalda Trumpa zradou. Podľa niektorých veteránov vojny v Afganistane si možno ťažko predstaviť, že by rokovanie s Talibanom v roku 2001 prinieslo horší výsledok než to minuloročné.
"Boli sme v roku 2001 príliš sebaistí, bola chyba, že sme odmietli snahu Talibanu vyjednávať. Mysleli sme si, že Taliban zmizne a už sa nevráti. Tiež sme túžili po odplate," povedal bývalý poradca šéfa amerického zboru náčelníkov štábov Carter Malkasian. Neskôr prejavili Spojené štáty rovnaké sebavedomie a neochotu rokovať, a začali ďalšiu vojnu v Iraku, ktorá sa nad očakávania pretiahla.
Trump vyhlásil, že chce z Afganistanu armádu stiahnuť, a pre rokovania s Talibanom tak jeho administratíva nemala veľa nátlakových prostriedkov. Spojené štáty v Afganistane prišli o 2 500 ľudí, ich spojenci skoro o 1 000. Vojnu neprežilo 240 000 Afgancov, mnohí z nich boli civilisti.
Talibanci vstúpili do rozhovorov silnejší ako predtým. V Pakistane aj v Afganistane dovtedy naberali nových členov, išli im zisky z obchodovania s ópiom. Bývalý americký veľvyslanec v Afganistane Ryan Crocker na začiatku rokovaní medzi USA a Talibanom uviedol, že keď zistil, že pri tom nebude afganská vláda, povedal si: "To nie sú mierové rokovania, to je rokovanie o kapitulácii. Išlo o to, aby na nás Taliban nestrieľal, keď sa budeme sťahovať."
Prerokovaná dohoda nezahŕňala zachovanie práv žien, záruku ničoho, čoho Spojené štáty v Afganistane dosiahli, ani zabránenie vojenského prevzatia Afganistanu. Nebola to mierová dohoda, poskytla len vágny sľub, že Taliban bude brániť v budúcnosti útokom na USA a ich spojencov. Taliban nedovolil, aby al-Kájda bola v dohode označená ako teroristická skupina.
Časť diplomatov poukazuje na to, že vďaka pôsobeniu v Afganistane sa podarilo v roku 2011 zabiť v Pakistane Usámu bin Ládina, že sa dostalo vzdelanie k afganským chlapcom a dievčatám, ľudia majú mobilné telefóny a dokážu sa vďaka sociálnym sieťam prepojiť so svetom. Z hľadiska národnej bezpečnosti však dôvod zotrvávať v Afganistane po bin Ládinovej smrti padol.
Vláda bez Talibanu
Po septembri 2001 však bolo v USA veľké rozhorčenie a keď sa vtedy šéf pakistanskej rozviedky Mahmúd Ahmed snažil námestníkovi amerického ministra zahraničia Richardovi Armitageovi vysvetliť, prečo a ako Taliban vznikol a aká je jeho pozícia v Afganistane, Armitage ho prerušil slovami: "Nie, história začína dnes."
Rumsfeld po štrnástich dňoch zamietol Karzajov pokus o dohodu s Talibanom a v Nemecku sa začala konferencia o budúcej afganskej vláde bez Talibanu. Pozvaní boli predovšetkým Afganci žijúci v zahraničí alebo zástupcovia veliteľov, ktorých počínanie voči civilistom viedlo Taliban k prevzatiu moci v 90. rokoch.
James Dobbins, ktorý bol na konferencii a pracoval s prechodnou afganskou vládou, si myslí, že vtedy mal byť zapojený aj Taliban.
"Tých z nich, ktorí ponúkli kapituláciu, sme uväznili v Bagrame a na Guantáname. Myslel som si vtedy, že bol Taliban do tej miery na kolenách, že sa nikdy nevráti. Ale mal som to vedieť. My sme nepochopili ten fakt, že Pakistan síce opustil vládu Talibanu, ale nie Taliban: to bol zásadný rozdiel. Takže Taliban mohol ďalej verbovať, financovať, cvičiť a chystať sa späť do Afganistanu," povedal Dobbins.