Pozrime sa napríklad, ako vyzeralo adventné obdobie v slovenskej obci Červený Kameň, ležiacej neďaleko hradov Lednica a Vršatec. Začínalo sa už v novembri, v období stríg a čarov.

Prvý stridží deň bol na Katarínu, keď sa konali tradičné katarínske zábavy, ktoré trvali až do bieleho rána. Azda sa tento prastarý zvyk po pandémii opäť vráti v plnej paráde... V tento deň sa tradovalo, že sa nesmie pracovať s ničím, čo má koleso, v celom Červenom Kameni sa tak mlyny a kolovrátky zastavili.

Ďalší stridží deň pripadal na Ondreja. Keď zapadlo slnko, vydali sa mladé a nezadané dievčatá triasť ploty. Museli nájsť dom, kde býval Ondrej, zatriasť mu plotom, potichu zašepkať zaklínadlo a do rána už nemohli povedať ani slovo. V tento deň sa zvykli tiež variť halušky.

Archív HN

​Kúzlo bolo najúčinnejšie, keď ukradli múku z domu Ondreja a varilo sa v úplne novom hrnci. Dievčatá si napísali na papierik mená chlapcov, známych aj neznámych, papieriky zabalili do cesta a pohádzali do vriacej vody.

V prvej haluške, ktorá vyplávala na povrch viacej vody, sa skrývalo meno budúceho ženícha. Aby to malo tie správne stridžie grády, halušku vraj bolo treba z vriacej vody vytiahnuť holými rukami. Toto určite neskúšajte...

Nájsť vhodného muža bolo zjavne veľmi dôležité, na svätú Barboru si teda dievčatá poistili šancu nájsť toho najvhodnejšieho tým, že rezali „Barborku“, vetvičku zo starej čerešne, aby im na Štedrý deň vykvitla, čo bol jasný znak, že sa do roka vydajú.

Lucia a Tomáš

Najočakávanejším dňom býval kedysi pre dievčatá 13. december, sviatok Lucie.

Aj v Červenom Kameni bolo zvykom písanie lístkov s 12 menami neznámych chlapcov. Vždy pred spaním jeden z lístkov vytiahli, nesmeli ho však otvoriť, ale šup, putoval rovno do pece.

Večer pred Štedrým dňom im tak zostal už iba jeden, bolo však treba počkať až do nasledujúcej štedrovečernej večere, keď ho pred všetkými, ktorí sedeli spoločne za stolom, otvorili. Meno na lístku patrilo budúcemu ženíchovi.

Mladí muži to mali inak, žiadne halušky ani lístočky s menom budúcej manželky sa nekonali, tradícia velila popracovať na výrobe dreveného stolčeka. Celých 13 dní až do Vianoc mali každučký jeden deň niečo na ňom dorobiť.

Na Štedrý večer si ho so sebou zobrali na svätú omšu a tam sa mali oň opierať. Prečo? Mali vidieť strigy, ako tancovali okolo oltára... Či tento priam halucinogénny zážitok niektorý z mládencov napokon aj zažil, kroniky nehovoria, a možno je to aj dobre, ktovie, ako by to s takým mladým mužom dopadlo.

Posledným zvykom, ktorý sa niekde udržal až dodnes, je vymetanie domov. Tri ženy sa obliekli do bieleho a aj tvár si zasypali múkou, okrem jednej, ktorá sa natrela trochou popola. A potom Lucia, anjel ...