Bojíte sa tej operácie?

Ani nie. Tondo Panenka mi radil, nech na to idem, že mi to pomôže, že tá operácia nie je taká ťažká ako pri kolene. Len rekonvalescencia je potom dlhšia. Čaká ma pauza tak šesť, sedem mesiacov. Bývalý liberecký tréner Ladislav Škorpil sa tomu bránil šesť rokov a niekde napísal, že keby vedel, ako sa mu potom zlepší život, šiel by hneď, pretože tá úľava je obrovská. Aj v spánku mám obrovské bolesti, ktoré mi vystreľujú do slabín. Chôdza tiež nie je ideálna, kývam sa ako vlkolak (smeje sa).​

Archív HN

​Bývalý futbalový reprezentant Ladislav Vízek mi zase povedal, že bol fit, ale zničil ho covid. Vraj na sebe odvtedy cíti starecký tras, a keď sa rozbehne, po pol minúte lapá po dychu.

Obaja sme ročník 1955, ale Láďa je vždy o krok predo mnou (smeje sa).​

Hrali ste obaja za Duklu. Ako si naňho spomínate?

Bola to veľká osobnosť na ihrisku aj v kabíne, futbalový kúzelník. Čo ten vedel s loptou... Hovoril som mu, že keby bol býval hral v Sparte, možno by ho tam milovali ešte viac ako mňa. Loptu prilepenú pri nohe, krátka kľučka, vedel prihrať aj dať gól. Trošku mal problémy s bránením, ale my záložníci sme proste zaňho občas zabehli, aby sa nemusel toľko vracať. Keby to vtedy šlo, Láďa by býval odišiel do cudziny už v dvadsiatich a bol by tam hviezda. Ohromný talent. A sadli sme si aj ľudsky, bol to vždy príjemný parťák.

Myslíte, že vaše problémy s bedrami sú daň za futbalovú kariéru?

V našej rodine nikto s bedrami problém nemal, takže to asi bude následok športovej kariéry.

Je to jediný neduh, ktorý ste si z futbalu odniesli?

V roku 1986 som odišiel do Švajčiarska (v 31 rokoch, štyri roky potom hral za FC Zürich a až do svojich 44 rokov v nižších švajčiarskych ligách, pozn. red.) a hneď po roku som mal ťažké zranenie chrbta. Hrali sme proti Sionu, vyskočil som do súboja a spadol na chrbát. Mal som zlomený stavec a pricviknutý nerv. Prestal som chodiť, úplne mi ochrnula noha. Čakala ma ťažká operácia, na sále som ležal jedenásť hodín. Dali ma skvelo dohromady a bolo to jediné veľké zranenie.

Vladimír Šmicer podstúpil päť operácií kolena, ale hovoril, že kvôli futbalu to stálo za to...

Vláďa je výborný chalan. Každý rok chodíme do krčmy Bredovský dvůr. Oldo Rott, Láďa Vízek, Honzo Fiala... Proste okruh „duklákov“. A Vláďu Šmicera sme vzali medzi seba, pretože je Vízkov zať.

Klebetíte o futbale a o dievčatách?

Hodnotíme všetko (smeje sa). No o súčasnom futbale sa bavíme čoraz menej. Chlapci sa porovnávajú s dnešnou generáciou a zdá sa im, že my sme boli lepší.

Ja však hovorím, že každé obdobie má to svoje. Dnes je futbal rýchlejší a agresívnejší, diváci môžu sledovať viac súbojov ako krásnych útočných akcií. Aj keď, pravdupovediac, mne sa ten súčasný futbal tiež páči menej. Všetko vychádza z precíznej obrany, lopta sa prenáša do strán. Za nás boli útoky priamočiarejšie a na obranu sa tak nehľadelo.

Prezývali vás dieťa ulice, futbal bol pre vás trochu únik pred neutešenou atmosférou u vás doma, však?

Odmalička som si dával ciele, chcel som hrať ligu. Z novín som si vystrihoval články a fotky Pelého. Všetok voľný čas som ako dieťa trávil na ihrisku. Dobehol som zo školy, tašku hodil do kúta a šiel som kopať do lopty. Keď som potom spoznal v devätnástich svoju ženu, hovorila: „Prosím ťa, môžeš aspoň na chvíľu tú loptu niekam zakopnúť?“ Aj na rande som kopal do lopty. Ale brala to, chápala, že futbal milujem. Podľa mňa človek musí profesiu mať rád, aby bol dobrý. Teraz ma zase baví maľovanie bytov. Privyrobím si k dôchodku a všetci sú spokojní. Neprekáža mi, že ma ľudia vidia na rebríku a na fasáde a spozná...