Kedysi ste slúžili v pražskej polícii, ako ste sa dostali k chytaniu vojnových zločincov?
Pracoval som na kriminálke v Prahe 10 na „násilí“, mali sme na starosti lúpeže, znásilnenia a podobne. Na začiatku 90. rokov sa otvárali neuveriteľné možnosti a ja som mal „geniálny“ nápad odísť k novo vznikajúcej pražskej ústredni medzinárodnej policajnej organizácie Interpol. Naučil som sa po anglicky a dúfal, že to, čo robím na pražskej kriminálke, bude mojou náplňou aj v medzinárodnom meradle. Celé to však bolo inak. Úrad bol ešte len v plienkach a mňa tá práca neuspokojovala. A keď sa po vypuknutí vojny v bývalej Juhoslávii dávali dohromady mierové jednotky OSN pod skratkou UNPROFOR (vznikli v roku 1992 a na Balkáne slúžili do roku 1995, pozn. red.), prihlásil som sa do konkurzu a uspel som. Vyslali ma do obliehaného Sarajeva, kde som pôsobil na prelome rokov 1994 a 1995.

​Z tých čias mi utkveli v pamäti spravodajské zábery mŕtvych civilistov, ktorých na uliciach bežne popravovali ostreľovači. Aké ťažké bolo prežiť a pracovať vo vojnových podmienkach?
Mesto už od roku 1992 bombardovala Juhoslovanská ľudová armáda, bolo zničených nielen veľa významných pamiatok, ale prerušené boli aj dodávky elektriny, vody a tepla (vojna si podľa odhadov vyžiadala v Sarajeve 12 000 mŕtvych a 50 000 zranených, pozn. red.). To isté platilo o lekárskej starostlivosti, navyše kvitol čierny trh s potravinami. Jediný koridor slúžiaci na zásobovanie viedol od letiska. Vidíte okolo seba rozstrieľané okná električiek, snajperi pália ako šialenci po akomkoľvek živom človeku. Zrazu sa ocitnete vo vojne. A viete, čo je zaujímavé? Ako váš obranný mechanizmus postupne prestáva fungovať. Mozog pozvoľna prestane tieto veci vnímať, presvedčí vás, že sa vás to netýka. Je to podobné, ako keď bývate pri železničnej stanici alebo pri letisku a časom prestanete vnímať vlaky alebo lietadlá. Rozdiel je však v tom, že tu vám neustále hrozí reálne nebezpečenstvo smrti. A ešte jedna vec mi utkvela v pamäti – všadeprítomná zima. Sarajevo leží v údolí obklopenom horami, väčšina vykurovania bola závislá od dodávok plynu. A ten viedol cez územie ovládané Srbmi, takže kedykoľvek si spomenuli, zavreli kohútiky. A to bolo často. Ľudia boli bezmocní.

Snehu tam musí byť fúra, keď tam v roku 1984 bola zimná olympiáda.
To áno, ale je niečo iné, keď si idete zalyžovať a vrátite sa do vykúrenej izby, pustíte si televíziu a nalejete si nejaký šnaps. Táto sústavná zima vám vlezie nielen do špiku kostí, ale aj do mozgu. Je to dosť demoralizujúce. Všade vlhká hmla, špinavý sneh a jediné miesto, kde sa aspoň na chvíľku môžete ohriať, je automobil, ktorého kúrenie funguje skôr ako fén. Inak nemáte teplo nikde. Otvoríte dvere do bytu a čaká na vás zima. Dokonca aj oblečenie nasaje vzdušnú vlhkosť a keď vleziete do spacáku, tiež je vlhký. Sústavné strieľanie a zima je naozaj šialená kombinácia, ktorá vám ničí život. Za...