Vy ste boli mojou maturitnou otázkou z literatúry. Spomínate si ešte, z čoho ste maturovali vy?
Sklamem vás, to si už nespomínam.

​Ale určite si pamätáte, aký ste mali vtedy vzťah k literatúre. Čo ste na strednej škole čítavali?
Jednak slovenskú literatúru a tiež dostupné preklady. Moji rodičia odoberali Hviezdoslavovu knižnicu (edícia Hviezdoslavova knižnica bola vydávaná medzi rokmi 1950 a 1991, pozn. red.) a tiež edíciu SPKK – Spoločnosť priateľov krásnych kníh, kde vychádzali preklady spisovateľov z celého sveta, z Nemecka, Francúzska, USA, Anglicka... Okrem toho sme mali v Hybiach vynikajúcu obecnú knižnicu. (manželka Zuzana, ktorá nám práve chystá kávu, so smiechom poznamená: „V Hybiach majú všetko najlepšie, sú to veľkí lokálpatrioti!“, načo sa rozosmeje aj Peter Jaroš.) Všetko nie, ale knižnica bola fantastická! Pracovali v nej príbuzní Dobroslava Chrobáka.

Váš zbojník Pacho sa stal taký legendárny, že mu v Hybiach postavili sochu hneď pri hlavnej ceste.
Tú sochu robil jeden amatérsky hybský sochár. Je to jeho predstava, ako by vymyslený literárny a filmový zbojník Pacho Matrtaj z Hýb asi mohol vyzerať. Vždy mi bolo trochu ľúto, že Hybania nemali svojho reálneho zbojníka. Dokonca moji kamaráti z Oravy, ale hlavne z Terchovej, vždy, keď sme si vypili, mi vyčítali, že my Liptáci sme im za rebro obesili Jánošíka v Liptovskom Mikuláši. Tak som nielen svojim rodákom vymyslel Pacha, hybského zbojníka, ktorý vyhráva dôvtipom, šibalstvom, humorom, rozumom a zázračnou zbraňou – pálenkou frndžalicou, a nie silnými svalmi ako väčšina zbojníkov... Najprv som napísal poviedku Pacho, hybský zbojník, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch. Keď si ju režisér Martin Ťapák prečítal, požiadal ma, aby som napísal filmový scenár. Mnohí folkloristi nám vyčítali, že dehonestujeme zbojnícke tradície a mýtus takouto paródiou zbojníka. Ale práve táto paródia zafungovala a film sa stal jednou z najúspešnejších komédií u nás.

Váš rodný dom v Hybiach ešte stojí?
Áno, je kúsok od evanjelického kostola. V Hybiach máme katolícky aj evanjelický kostol. V tom katolíckom je pochovaný významný maďarský stredoveký renesančný básnik Valentín Balaša. Kedysi býval na hrade v Liptovskom Hrádku. Keďže bol šľachtic, tak mal byť pochovaný v kráľovskom meste, a Hybe sú kráľovským mestom. Uvidíte, že moja žena sa teraz bude zase smiať, ale v roku 1265 (manželka Zuzana sa ešte stihne veselo zasmiať s poznámkou: Keď on vždy začína od Adama a Evy!, kým zmizne za dverami izby), po tatárskych vpádoch, bolo Horné Uhorsko vyľudnené a do tejto oblasti sa nasťahovali nemeckí baníci. Boli najmä v Banskej Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici, ale aj v okolí Levoče, Hýb a po okolí.

Aj skúšali niečo v Hybiach ťažiť?
Kutali na úbočí Kriváňa a tam okolo, ale zistili, že vo Vysokých Tatrách nie je veľa zlata či iných užitočných rúd. A tak sa skoro všetci tí hybskí Nemci presťahovali do dnešnej Bocianskej doliny, kde založili Vyšnú Bocu a Nižnú Bocu. Tam tiež kutali po okolí a našli striebro, železo aj všeličo iné.

Vidím, že dejiny rodného kraja máte v malíčku...
Hybe považujem za akési malé európske spoločenstvo. Okrem Nemcov sa tam totiž prisťahovali aj českí husitskí protestanti, ktorí museli odísť z Čiech po tom, čo prehrali bitku na Bielej hore v roku 1620. Literárny historik doktor Rudo Brtáň, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami, mi kedysi povedal, že aj priezvisko Jaroš je pozostatkom týchto českých exulantov. Okrem toho tam žilo viacero maďarských, židovských aj poľských rodín. Ako hovorím, v tom čase to bola taká malá európska únia rôzneho obyvateľstva. Pochádza odtiaľ veľa významných osobností. Dobroslava Chrobáka som už spomínal, ale z Hýb je tiež spisovateľ a lekár Albert Škarvan, ktorý bol napríklad lekárom aj Leva Nikolajeviča Tolstého, štúrovský básnik Jakub Grajchman, básnik Július Lenko, herci Ondriš Jarjabek, Teodor Piovarči, Ivan Rajniak, Slavo Záhradník, veľa výborných lekárov, architektov a ďalších... Aj hybskí remeselníci boli vychýrení, chodili za prácou po ...