Kedy ste začali s užívaním drog?
V mojom prípade treba zrejme začať detstvom. Moja mama je totiž narkomanka. Keď sa s otcom spoznali, on to nevedel, pretože mama aj babka mu to tajili. V tom období sa však mama držala, nejaký čas nefetovala. Možno to vnímala tak, že keď už to s ňou mala babka také ťažké, chcela jej dať aspoň zdravú vnučku. Krátko po mojom narodení nastali doma problémy. Keď som bola škôlkarka, rodičia sa rozviedli a mňa súd zveril do maminej starostlivosti.

​Mama sa stále držala?
Spočiatku áno, ale neskôr ma nechala babke. Vyrastala som viac-menej u nej spolu s bratrancom, ktorého babka vychovávala. Bola som dobré dieťa a svojím spôsobom aj šťastné. Nič mi nechýbalo, veľa sa mi venovali, ale moja babka ma naučila jednu vec: keď boli problémy, krik či hádky, zobrala ma preč do kuchyne, nech sa najem alebo si idem do izby čítať. Začala som sa čoraz viac uzatvárať v tomto svete, riešila som problémy prejedaním a únikom do kníh. Čítala som naozaj extrémne veľa. Asi bola chyba, že nikto so mnou neriešil, čo sa deje okolo. To boli starosti dospelých, ja som bola dieťa, a tak sa ma to netýkalo. Naučila som sa nedávať najavo pocity. Vedela som sa tešiť, byť šťastná, ale všetko ostatné bolo uzavreté hlboko vo mne.

A v takomto duševnom rozpoložení ste prvýkrát vyskúšali drogu?
Najskôr som začala fajčiť, to som mala štrnásť rokov. Mama fajčila, v tom čase už aj bratranec, ktorý je o šesť rokov starší. Brala som to tak, že keď som nervózna, idem si zapáliť. Navyše mi cigarety od prvej chvíle zachutili. V pätnástich som už popíjala alkohol, krátko nato som vyskúšala marihuanu. Hoci ma to bavilo, nebolo to ešte v tom štádiu, že by som ju fajčila na pravidelnej báze. Nebola som vtedy na tom ešte tak, že by som to potrebovala dennodenne.

Rodičia nič nepostrehli?
Keď ma otec videl prvýkrát opitú, tak mi dohovoril, ale nejako extra to neriešil. Veď ktoré pätnásťročné decko neexperimentuje, však? Keď prišli drogy, mama to vedela, poznala ten stav. Ale asi jej vyhovovalo, že má parťáka, ktorý pre ňu všetko spraví... Bola som dieťa, neuvedomovala som si poriadne, o čo vlastne ide a čo sa deje... Babka to zrejme vedela, ale pred otcom ma kryla. V podstate robila to isté, čo predtým s mamou...

Čo vlastne brala vaša mama?
Pervitín a to bola neskôr aj moja primárna droga.

Mama mávala drogy aj doma?
Nikdy nedílovala, takže nie. Ani som nikdy nič doma nenašla, že by mala schovanú dávku pre svoju potrebu. Zafajčili sme si spolu marihuanu, to bolo všetko. Až pár dní pred tým, ako som nastúpila do resocu (slangový názov pre resocializačné zariadenie, pozn. red.), som ju videla prvýkrát sfetovanú. Predtým som ju však vídavala opitú.

Vráťme sa k tomu, ako ste sa od alkoholu a marihuany dostali k tvrdým drogám.
Začala som chodiť s partiou na drum'n'bass akcie (drum'n'bass je elektronická tanečná hudba, pozn. red.). Vyskúšala som extázu a vlastne ani neviem, čo všetko ďalšie. Brala som všetky dostupné diskotékové drogy. Bolo mi jedno, čo som si dala, hlavne, že mi bolo dobre. Napokon som sa zoznámila s jedným dílerom a ten ma naučil na pervitín. V podstate si ma vydržiaval. Nešlo o sex, hoci v takýchto vzťahoch to tak býva, skôr som mu sadla ako človek, vedeli sme sa dobre spolu zabaviť aj dať na seba pozor. Vedel, že keby sa dofetoval, postarám sa oňho. Keď som ešte k tomu priviedla nejakého klienta, bol spokojný.

Ako ste užívali pervitín?
Šnupala som. Nikdy som si nepichala ani som ho nefajčila, z toho sa ničia zuby. Tým, že som vďaka dílerovi mala v podstate neobmedzený prístup k droge, som si odfetovala za rok to, čo niekto iný za tri. Vhupla som do toho rýchlo, dennodenne sme strašne veľa fetovali.

Dá sa pocit na pervitíne nejako opísať?
Je to, ako keby ste vypili šesť energetických nápojov a šesť silných káv. Všetko bolo živšie, mala som veľa energie, prišla dobrá nálada. Nepotrebovala som spať, v noci som napríklad poupratovala celý byt. Zvuky zneli inak, boli akoby živšie a výraznejšie. To isté platilo s farbami. Často to bol môj krásny svet. Nič zlé sa v ňom nedialo, pokiaľ som bola v stave.

Čo škola?
Už som bola stredoškoláčka, prvý rok som chodila na zdravotnú školu. To bolo to obdobie, keď som chodila po drum'n'bassových akciách. Vtedy som sa ešte ako-tak držala, ale aj tak som mala veľa vymeškaného. Na konci prvého ročníka mi riaditeľka povedala, že buď prepadnem, alebo zmením školu. Vrátila som sa na osemročné bilingválne gymnázium, kam som chodila predtým na základnú školu od piatej triedy. Vydržala som tam asi pol roka a prešla som na kuchársku učňovku. Tam to so mnou šlo rýchlo dolu vodou. Učiť som sa nemusela nič, stačilo prechádzať na štvorky a chodiť na prax. Drogy tam boli pred školou, v škole, po škole. Všetci na niečom fičali.

Otec stále nič nevedel?
Už keď som odišla zo zdravotky, mu bolo jasné, že ma nezvláda. Vedel však, že voči nemu nemám rešpekt. Ten som mala, paradoxne, voči mame. Na jednej strane mi všetko tolerovala, na druhej strane, keď šlo do tuhého a zakričala, tak som sa snažila. Toto otec nedokázal docieliť, mohol sa aj rozliať na kolomaž. Spätne si hovorím, že to je, ako keď týrané ženy nedokážu opustiť svojho partnera, niekde v kútiku duše sa kŕčovito upínajú na ten kúsoček lásky, ktorý zažívajú popri bitke. Niečo také som ja mala s mojou mamou. Miliónkrát sa na mňa vykašľala, prišla, odišla, na dva týždne sa ozvala, potom zas zmizla... Vnútorne ma to ničilo, ale stále som túžila, aby bola milujúcou mamou. Možno preto, keď mi niečo povedala, bolo to pre mňa sväté a poslúchla som... Až oveľa neskôr v Tomkoch (ROAD Tomky sú akreditované resocializačné centrum pre deti od 15 do 18 rokov, pozn. red.) som pochopila, že nech je materinská láska akokoľvek silná, závislosť od drogy je omnoho silnejšia... Uvedomila som si, že aj keď ma moja mama ľúbi, drogy ľúbi viac ako mňa.

Mali ste niekedy v triezvom stave chvíle, keď ste si uvedomovali, že je to celé zle?
Keď som kradla. Vtedy som si uvedomovala, že robím niečo fakt zlé, ale postupne moje svedomie otupelo. Môžem hovoriť o veľkom šťastí, že nemám zápis v registri trestov. Dvakrát ma chytili, raz ma aj na 24 hodín zadržali, ale keďže som sa priznala, prejavila ľútosť a zohľadnili aj to, že som bola pod vplyvom drogy, nedostala som trest, bola som len v pozorovacej lehote, počas ktorej som sa nesmela dopustiť žiadneho priestupku.

Spomínate si, čo bol taký zlomový moment? Chvíľa, ktorá rozhodla o tom, že sa pôjdete liečiť?
Jeden večer sa otec vybral s priateľkou na chatu. Povedala som si, že kým nie je doma, pôjdem sa k nemu umyť, najesť a vyspať. Bola som však taká dofetovaná, že som si nedokázala ani dvere otvoriť. V tom čase totiž mojej babke, tej, ktorá sa o mňa odmalička starala a bola mi ako druhá mama, diagnostikovali rakovinu a nedávali jej veľa času. Mala predpísané morfiové náplasti a nejaké ďalšie lieky, ja som jej ich kradla. V ten večer som teda mala v sebe riadny kokteil – pervitín, morfiovú náplasť a ešte aj nejaké lieky. V takomto stave mi zavolala druhá babka, otcova mama. Dosť hnusne som jej nadávala do telefónu, že si neviem, otvoriť dvere do otcovho bytu... Dodnes neviem, čo to mala za vnuknutie, ale skrátka mi zavolala a keď pochopila, že som v hroznom stave, o chvíľu dobehla. Našla ma pred dverami do bytu. Zavolala otcovi, ten zvrtol auto a vrátil sa do Bratislavy. Uložil ma do postele a na druhý deň ma zobral na testy na Hraničnú (na Hraničnej ulici v Bratislave sa nachádza Centrum pre liečbu drogových závislostí, pozn. red.). Keď som im nacikala do pohárika, všetky svetielka zablikali ako na vianočnom stromčeku.

Nechali si vás tam?
Kdeže, práveže doktor otca upokojoval, že som vo veku, keď všetko skúšam a nemusí mať obavy. Otec si však už zrátal dve a dve, navyše sa o mňa zaujímala kuratela v dôsledku toho, že som nechodila do školy a mala som na krku krádeže. Mala som sa chodiť pravidelne hlásiť kurátorovi, ale kašľala som na to. K otcovi som v tom čase nechodila už vôbec, nedvíhala som mu telefón, odmietala som s ním akýkoľvek kontakt. Kuratela dala po mne vyhlásiť pátranie. Asi o dva dni mi volal akýsi policajt, či by som nedošla na stanicu, pretože niečo potrebuje. Myslela som si, že je to kvôli tým krádežiam, tak som prišla.

Čo sa tam dialo?
Oznámili mi, že idem do resocu. Mala som týždeň pred sedemnástimi narodeninami. Vzala som telefón a nakričala na otca, že to mi teda dal pekný darček, že ho nenávidím a nech zabudne, že som jeho dcéra. Vzápätí som telefonovala mame, ktorá prišla, spravila cirkus, ale nebolo to nič platné. Kurátor mi dal päť dní, kým som mala prísť na Kramáre na psychiatriu na konzultáciu. Tých päť dní som bola vkuse nafetovaná s mojím priateľom-dílerom. Vtedy som prvýkrát videla moju mamu sfetovanú a bol to ten najhorší zážitok. Nastúpila som do auta, kde už bol môj priateľ-díler a moja mama. Bola úplne mimo reality... Hoci aj ja sama som „mala stav“, pamätám si úplne presne, ako som si hovorila, že to je čisté dno. Dcéra s matkou spolu fetujú, naša rodina je totálne v r*ti.

Na tú konzultáciu na Kramároch ste šli?
Šla a hneď si ma tam nechali, že sa im uvoľnilo miesto. Nebola som na to pripravená, hrozne som revala. Oslávila som tam svoje sedemnáste narodeniny. Po týždni a troch dňoch, keď som sa trochu vyčistila, ma previezli do Tomkov. Otec mi ešte cestou dovolil poslednú cigaretu, čo mu nikdy nezabudnem. Fajčila som totiž aj dve krabičky denne.

Keď sa z vás vyplavili drogy, chceli ste sa vyliečiť?
Spočiatku nie, ale tak to majú skoro všetci. Postupne však človek získa odstup, zrazu vidí svoj život inak. Uvedomila som si, čo všetko som premeškala. Nielen štyri stratené roky, ale aj škola, práca, šance, ktoré som mala a premrhala. Iste, som ešte mladá, dnes diaľkovo študujem, aby som si dorobila maturitu, niečo možno ešte dobehnem. Ale poznačilo to aj vzťahy v rodine. To, čím si kvôli mne musel prejsť otec, nebolo preňho ľahké.

Ako dlho ste boli v Tomkoch?
Mala som tam byť do 18 rokov, ale zostala som dlhšie. Bála som sa návratu do reality, to však zažíva každý. Mala som čo riešiť. Tomkom vďačím za veľmi veľa. Ja som vlastne až tam otvorila niektoré trináste komnaty. Napríklad som zistila, že som vytlačila väčšinu spomienok na detstvo. Jednoducho som si nepripúšťala tie zlé okamihy, napríklad, keď sme s mamou nemali kde spať a napokon sme išli k nejakému grázlovi, ktorý nás na noc prichýlil. V detstve som často videla, ako sa k nej správali jej „priatelia“, bolo tam veľa bitiek... Aj to patrilo k zážitkom, ktoré som zamkla a nevracala sa k nim.

Ako sa vám darí po prepustení?
Spočiatku to vyzeralo jednoducho, aspoň čo sa týka technických vecí. S bývaním mi pomohli, našla som si prácu, začala som byť samostatná, poriešila som školu, chcem si dorobiť maturitu. Časom som si našla priateľa. Ale nebolo to také ľahké, spravila som aj zlé rozhodnutia a aj moje psychické nastavenie, napríklad rozhodnutie abstinovať, nebolo stopercentné.

Aké zlé rozhodnutia ste robili?
Keď odchádzame z resocu, tak nefajčíme, nepijeme, nič. Totálna abstinencia. Na začiatku to mnohí z nás podceňujú, a to býva chyba. Ja som si chcela zafajčiť vodnú fajku, za čo mi na abstinentskom klube poriadne naložili. Našťastie som nezačala fajčiť, hoci s chuťou na cigaretu dodnes bojujem. Ani nepijem, keď idem von, dám si trebárs nealko kokteil. Nestojí mi to za to, aby som sa potom prebrala niekde nafetovaná. Už len čistá hlava. Zatiaľ som sa však neodvážila ísť na diskotéku. Tam je totiž najviac drog a na to nie som ešte pripravená.

V práci o tom vedia?
Vedia. Aj priateľ to vie. Nemám problém o svojej minulosti hovoriť. Jasné, že to nerozprávam na prvom stretnutí, ale neskrývam to.

Nikoho zo starých známych ste nestretli?
Zatiaľ som nemala priamu konfrontáciu s niekým zo starých známych. Pracujem v obchode v nákupnom centre a občas ich tam vídam. Ale nekontaktujem ich, ani oni mňa.

Mama stále užíva drogy?
Stále. Dnes už nie sme v kontakte. Keď som bola v Tomkoch, prišli mi od nej asi štyri listy. V tom poslednom mi písala, aby som za ňou prišla do Česka hneď, ako budem mať osemnásť. Odišla tam, lebo na Slovensku mala exekúcie, takže hneď, ako sa niekde zamestnala, celý plat jej zobrali. V Česku na ňu zatiaľ nemajú dosah, robí v nejakej továrni, má tam ubytovanie aj stravu, celú výplatu míňa – povedané jej slovami – na vlastné potreby. Keď som čítala ten list, povedala som si dosť. Takýto život ja nechcem.

Aký máte po tom všetkom vzťah s otcom?
Paradoxne nám to veľmi pomohlo. On je môj najlepší kamarát. Keď mám problém, volám jemu. Absolvoval rodičovské terapie, takže mi vie poradiť. Často ma objíma, hovorí mi, aký je na mňa hrdý a že je rád, že to zvládam. Veľmi ma podporuje, za čo som mu vďačná.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zdravotníctva SR – v rámci účelovej dotácie na podporu protidrogových aktivít pre rok 2019.