Od vlaňajšieho novembra ste zvládli vydať už tri knihy, vďaka relácii Peče celá země ste sa stali najznámejším cukrárom v Česku. Ako sa vám za ten čas zmenil život?
Je to úžasné. Ukázalo sa, že televízia má stále obrovskú silu. Keď sme ten program pripravovali, netušili sme, že pracujeme na šou desaťročia, ktorú nakoniec sledovalo 2,5 milióna divákov, teda dvakrát viac než napríklad StarDance. Myslím, že to prekvapilo aj samotné vedenie Českej televízie.

​Všimla som si, že sa pozerali aj ľudia, ktorí tento typ programu bežne nesledujú...
Myslím, že divákov očarila hlavne tá pohoda, prekvapilo ich, že aj v súťažnej relácii môžu byť ľudia k sebe láskaví, že si pomáhajú bez toho, aby od seba navzájom niečo očakávali, skrátka to spoločnosť príjemne prekvapilo. A tiež to, samozrejme, „rozpieklo“ národ. Kým v zahraničí sa na začiatku pandémie najviac kupovali dezinfekčné prostriedky, u nás sa nedali zohnať múka a droždie.

Veľké zmeny však nastali aj vo vašom osobnom živote...
Áno, odsťahoval som sa do Dubného v Južných Čechách k svojmu partnerovi, s ktorým sme sa aj vzali a teraz si to doma všelijako zvelebujeme a užívame si pokoj a bezpečie malej českej dediny, pekne pri lese, medzi rybníkmi.

Tiež sa vám podarilo dobre využiť obdobie jarného lockdownu, počas ktorého ste pripravovali svoju poslednú knihu Moje sviatočné pečenie...
Máte pravdu, vôbec som sa nenudil. Ponuku urobiť vianočnú knihu som od Albatrosu dostal už vo februári, s tým, že sa to však tento rok nedá stihnúť, pretože je na to málo času. Keď mi niekto povie v polovici februára, že sa niečo nedá stihnúť do Vianoc, mám neuveriteľnú chuť sa smiať. Okamžite som po tom skočil, pretože Vianoce sú pre mňa najviac, mám k nim obrovský sentiment od detstva, mám s nimi spojené jedny z najkrajších okamihov, pocity tepla a bezpečia, pečenie s babičkami. Naozaj som si tú príležitosť vážil.

Keď vezmem do úvahy, že obe vaše kuchárske knihy vyšli v čase, keď väčšine ľudí ani neostáva nič iné ako byť doma a piecť, máte celkom šťastie...
Do istej miery som určite dieťa šťasteny, ale tiež som vždy vedel príležitosť privolať, chytiť za pačesy. Myslím, že zaujímavé šance chodia okolo mnohých ľudí, ale často víťazí element strachu a obáv, takže človek ich pochová ešte predtým, než ich stihne uchopiť. Dobrý predpoklad bol tiež ten, že na rozdiel od životopisu som obe ďalšie knihy veľmi chcel písať. Hneď som presne vedel, čo v nich bude, ako budú vyzerať, koľko tam bude receptov. Pri vianočnej kuchárke som tiež vedel, že chcem osloviť fotografku Marie Bartošovú, ktorá bola pred dvoma rokmi mojím prvým kontaktom s F.O.O.D. fotografiou v Česku po tom, čo som sa vrátil z Indie, zároveň ju považujem za najlepšiu kulinársku fotografku. Dohodli sme si termín v jednom aprílovom týždni a potom sme už len s napätím sledovali, či sa vzhľadom na karanténu budeme môcť legálne stretnúť (smiech). Našťastie sa v tom čase pomaly začínalo rozvoľňovanie a už sa smelo chodiť do práce. Celá kniha potom vznikla počas štyroch dní.

Venovali ste ju vašej sestre Zuzke, ktorá vám...