Ste známa speváčka, ale nedávno vyšla kniha s vašimi ilustráciami, na ktorej ste spolupracovali s Petrom Nagyom. Kreslíte odmalička?

Áno. Vlastne som začala kresliť ešte skôr ako spievať. Už ako dvojročná som kreslila. Viedol ma k tomu otec, ktorý maľoval a bol veľmi talentovaný. Bol mojím vzorom. Pozorovala som ho, ako maľuje, a keďže som v tom vyrastala, tak som to prirodzene tiež chcela skúsiť. Rodičia si všimli, že moje kresby majú výraz, že ma to baví, a tak to začali rozvíjať, najmä otec sa mi venoval.

Archív HN

​Váš otec sa venoval maľovaniu profesionálne?

Nie, bol to jeho koníček, ale mal obrovský dar od Boha. Ja som len slabý odvar jeho talentu. Keď som bola prváčka na základnej škole, prihlásili ma na výtvarný krúžok, ale po roku som tam prestala chodiť, pretože to bolo viac o strihaní a lepení ako maľovaní. Spätne si uvedomujem, že otec ma naučil viac, ako som sa naučila za ten rok na výtvarnej.

A ako to vyzeralo, keď vás učil otec?

Boli to len také malé základy, ale na moje kreslenie mi nebolo treba nejakú veľkú teóriu. Napríklad mi vysvetlil žabiu a vtáčiu perspektívu. Poznáte to? (Vezme si papier, na ktorom má rozkresleného vtáčika a čiarami názorne kreslí rozdiel medzi perspektívami.) Žabia perspektíva je z podhľadu, vtáčia perspektíva je z nadhľadu, treba sa zamerať na jeden bod horizontu, do ktorého sa predmet zbieha.

Keď sa pozerám na toho rozkresleného vtáčika, tak asi máte zmysel pre detaily.

To je pravda. Som detailista, a keď sa pozerám na zvieratá, napríklad vtáky, všímam si ich stavbu tela, aký majú tvar zobáka, kĺbiky na nohách. Pri detskej ilustrácii je to dosť dôležité, pretože aj prostredníctvom kresby sa deti zoznamujú so svetom. Ja som ako dieťa

obdivovala ilustrácie Vincenta Hložníka, kreslil krásne ruky a výrazy tváre. Takže áno, všímam si detaily a aj v knihe som si dala na tom záležať a to ma veľmi bavilo.

Máte nejaký obľúbený čas, keď kreslíte?

Rada kreslím večer, ale nie je to pravidlo. Kreslím vtedy, keď mám chuť, náladu a príde nejaký nápad. Pri knihe to bolo iné. Bola to moja prvá profesionálna zákazka a pristupovala som k tomu ako k robote – ráno som začala a kreslila som až do večera. Kniha vznikala počas pandémie, keď nebolo toľko hudobnej roboty, koncerty a vystúpenia sa veľmi nekonali. Kreslením som si mohla vyvetrať hlavu a zamestnať ruky.

Kresby vznikali k známym detským piesňam Petra Nagya ako Mandarinka Darinka, pes Bobi, o zebre, čo si ju nikto nechcel zobrať... Peter Nagy to mal vlastne ľahké, jeho práca už bola dávno hotová.

Peter hovorí, že to je moja kniha. Je to práve preto, že tie pesničky existujú roky rokúce, ale až teraz k nim pribudli ilustrácie a dostali kreslenú podobu.

Aký bol Peter Nagy šéf? Nechal vám voľnú ruku?

Peter je veľmi fajn šéf. Je nesmierne zábavný, napríklad mi volá kvôli knihe, ale začne vtipom. Páči sa mi, že je stále dušou chalan. Veľa ľudí v dospelosti stratí detskú hravosť, ale on ju stále má. Večný chalan. Zrejme preto nemá problém napísať také nadčasové detsk...