Teraz bude 42. ročník Kremnických gagov, ale v tom číslovaní je trocha chaos. Prečo?

Keď mal byť 40. ročník, prišla pandémia, preto sme urobili sme ročník 39 a pol. Ten štyridsiaty sme chceli majestátnejší, lenže počas pandémie sme si nedovolili pozvať zahraničných hostí. Takže jubilejný štyridsiaty sme urobili vlani a tento rok sa vraciame do chronológie 42. ročníka. Ale všeobecný chaos má svojho ducha zapísaného od začiatku. Festival vznikol v roku 1981, kedy sme urobili nultý ročník, ale potom pokračoval druhý, tretí. Chaos v číslovaní bol festivalu daný do vienka už pri zrode.

Pamätáte si ešte na ten nultý v roku 1981?

Hral som v Kremnickom divadle v podzemí a boli sme s jedným predstavením na celoštátnej klubovej tvorbe v Českých Budějoviciach. Veľmi sa nám tam páčilo a rozmýšľali sme, že by bolo skvelé urobiť niečo podobné v Kremnici a najlepšie by bolo urobiť festival humoru. Oslovovali sme mestské kultúrne stredisko, okresné stredisko, krajské, išli sme odspodu až hore a zakaždým sme sa dozvedeli, že to sa nedá. Z pôvodnej päťčlennej zostavy, ktorá chcela niečo organizovať, sme zostali len dvaja – Ján Fakla a ja. Jano nemal ešte ani 20 rokov, ja som bol po dvadsiatke. Nakoniec sme sa dostali na ministerstvo kultúry, kde si asi povedali, že nech si títo dvaja mladí pakovia skúsia niečo urobiť v kremnickom Klube mladých Labyrint. Povolili nám urobiť cez zväzákov a Krajské osvetové stredisko nultý ročník Malého festivalu humoru a satiry.

Prečo nultý?

Mysleli si, že ďalší už nebude, asi predpokladali, že chlapci sa troška pohrajú a koniec. Pozvali sme niekoľko malých divadiel, k tomu Milana Vavra z časopisu Roháč, aby nám pomohol urobiť výstavu karikatúr. Hneď od začiatku sme si stanovili, že chceme multižánrový festival. Nultý ročník bol úspešný, ja som s Janom Faklom odohral hneď prvé predstavenie s názvom: Non teatro buffo, alebo sága gagu slovenského. V predstavení sme prešli históriou tak, že sme v skrývačkách rozprávali ako bol humor zakazovaný a povoľovaný a zasa zakazovaný, a že slovo gag pochádza od slovenskej husi.

Prečo zo slovenskej husi?

Vytvorili sme príbeh o tom, ako dve ženy išli pásť dve husi, ale vrátili sa len s jednou. Pobili sa o ňu, naťahovali sa, až ju roztrhli a jej posledný zvuk bol gag. Slovíčko sme potom vysvetľovali na Gagarinovi a všetkých podobných, ktorí mali gag v mene. Za festivalový emblém sme si zvolili hus, chceli sme ju dať na plagát, ale to nám zakázali, lebo prezident bol Husák.

Ako nultý ročník dopadol?

Neskutočný úspech. Prišli sa pozrieť aj nejakí papaláši, ktorí na nás mali dozrieť a hodnotiť. Po skončení sme za nimi išli s otázkou, či sa nás zastanú, aby sme mohli na ďalší rok urobiť festival znova. Niektorí povedali uvidíme, ale niektorí súhlasili. Ďalší rok sme už festival roztiahli na všetky miesta Kremnice, v ktorých sa dalo hrať, do rôznych sál a priestorov, niečo sme dostali aj do ulíc. Na námestí sa nám podarilo hranolmi a doskami prekryť fontánu, z lešenárskych trubiek vznikli veže a z námestia sme spravili amfiteáter. Doviezli sme slamené kocky, na ktorých ľudia sedeli. Po celom meste sme spravili girlandy žltej farby, celé mesto bolo vyzdobené, zrazu mesto ožilo, začalo dýchať.

Čo na to komunistická strana?

Obstarožní komunisti z mestského výboru strany sa začali rozčuľovať, že pripravujeme vzburu, chceme podpáliť ...