V tejto sezóne ste v dvanástich hrách v SND, plus hráte v divadle GUnaGU, k tomu hráte v dvoch seriáloch, dabujete. Stíhate?

Je to sínusoida, raz je veľa práce, inokedy málo. Zažila som obdobie, že sa desať rokov netočilo nič. Ako študentov nás profesor Vajdička brával do malých postáv do televízie, kde sme zažili prvý styk s kamerou, ale odrazu nastalo úplne hluché obdobie a kontakt s kamerou nebol žiadny. Potom prišlo zasa veľa práce a ako keby neexistoval stred, buď veľa, alebo málo. Boom nastal so seriálmi, začalo sa viac točiť.

Teraz teda máte to rušnejšie obdobie?

Nabitejšie, ale sme veľmi malá krajina, v ktorej sa nevyrába toľko, koľko by sme chceli, nie každý robí toľko, koľko by chcel, a točí sa dosť málo na to, aby si herec mohol povedať, že nevie, čo má skôr robiť. Vidíte, prišla pandémia, nerobilo sa vôbec. To klasické, čo poznali naši starší kolegovia, ktorí za Československa točili množstvá televíznych inscenácií, teraz nie je.

Už od štúdia ste spojená so Slovenským národným divadlom. Čo cítite, keď prídete do divadla?

Divadlo milujem aj s jeho detailmi. Napríklad atmosféra prázdneho javiska pred predstavením – divákov púšťajú dnu o trištvrte na sedem, a ak je možnosť, ešte predtým idem na javisko, na ktorom už je všetko pripravené. Chvíľu tam pobudnem, ešte je šero, ticho, nadýcham sa atmosféry. Milujem aj ten prach – sedím, pozerám sa na reflektor, ako v jeho svetle vidieť lietať prachové častice.