Rozhovor robíme po dvoch špeciálnych trojhodinových prehliadkach na Novom zámku v Kostelci nad Orlicí, kde ste osobne sprevádzali návštevníkov. Na jednej som sa zúčastnila a klobúk dolu, závidím vám vašu energiu. Prečo ste sa tak rozhodli?

Po prvé, tie prehliadky sú stále vypredané a zahŕňajú oveľa väčšiu skupinu, ako to robíme bežne. No a po druhé, baví ma to a súčasne teší, že toľko ľudí sa zaujíma o históriu nášho rodu a bydlisko mojich predkov. Je to aj osobnejšie, ja im najlepšie odhalím, ako sa žilo v tom dome, kde som sa narodil. Cítim aj akúsi povinnosť im povedať viac...

Tu ste prežili aj detstvo?

Len nepatrnú časť, lebo v tom čase sme žili na Slovensku a vrátil som sa sem až potom, ako môjho otca na Slovensku zavreli. Pracoval tam ako riaditeľ továrne na zinkovú belobu v Košeci pri Ilave, ktorá pôvodne patrila matke a dvom sestrám. Prišiel tam v roku 1946, ja som sa narodil v roku 1947, no matka ma prišla porodiť do Hradca Králové, a v roku 1949 otca zavreli. Dva roky si odsedel v Ilave, potom dva mesiace v Jáchymove, kde pracoval v uránových baniach. Môj mladší brat vždy hovorieval – ty si dieťa lásky, ja „pouránu“...

Na Slovensku sa život vašej rodiny zvrtol o 180 stupňov. Nepoznačilo to váš vzťah k nám Slovákom?

Nie. Nezasiahlo to dokonca ani môjho otca, i keď na Slovensku bol neprávom obvinený zo sabotérstva a bol odsúdený. A možno mal aj pozitívnejší vzťah k Slovensku v súvislosti so svadbou. Lebo keď sa chceli s mojou matkou vziať, v Česku to už nebolo možné, keďže moja matka bola Nemka. V tom čase považovali tieto národnostne zmiešané svadby za účelové. Otec sa preto spýtal farára v Košeci, či by to bolo možné tam, a keď s tým súhlasil, jeho brat odviezol moju mamu na Slovensko, kde sa v tichosti vzali. Preto neexistuje jediná svadobná fotka mojich rodičov.

Navštívili ste niekedy Košecu?

Dostal som sa tam až niekedy po roku 1990, a to v podstate náhodou, keď som bol riaditeľom kreatívnej firmy, ktorá v Trenčíne na trh uvádzala Ramu. Keďže Košeca nebola ďaleko, využil som túto možnosť a išiel som sa tam pozrieť. A tam sa mi vynorila situácia, ako sme s matkou chodili navštevovať otca do väznice v Ilave. Odsúdený bol na tri roky, v Ilave si odsedel podstatnú časť, dva roky, čo si pochvaľoval, keďže sedel medzi bežnými trestancami, s ktorými zaobchádzali celkom inak ako s politickými väzňami v Jáchymove. Zášť a radosť tých ľudí ponižovať tam bola na mieste.