Vo svojej poslednej knihe Obchodníci s dětmi opisujete spôsob, ako gangy unášajú dievčatá z ulice do „továrne na výrobu detí“, kde ich držia a znásilňujú. Keď dievčatá porodia, vyhodia ich gangy späť na ulicu a dieťa predajú na adopciu. Ako ste sa dostali k takým informáciám?

Pôvodne som chcela písať o falšovaní HIV testov, pretože keď ste chceli v Ugande dostať prácu, museli ste sa preukázať negatívnym testom, ale narazila som na tému falšovania liekov. Rozhodla som sa teda zmeniť tému a vyšla kniha Smrtící byznys. No a pri hľadaní podkladov som narazila na veľa ďalších tém – nelegálna adopcia bola jednou z nich. Pretože som v Česku súčasťou komunity milovníkov Afriky, viem, že sú medzi nimi aj takí, ktorí o adopcii dieťaťa z Afriky uvažujú. Buď preto, aby pomohli, alebo chcú mať cez deti kus Afriky doma. Oboje sa prepojilo v príbehu.

Pokiaľ viem, aj vy ste uvažovali o adopcii dieťaťa z Afriky.

Mne sa tí malí černoškovia veľmi páčili a naozaj – a nie som na ten dôvod hrdá – som okrem pomoci chcela mať sebecky doma kúsok Afriky. Ale manžel bol proti akejkoľvek adopcii a ja som nechcela ísť proti jeho vôli. Nakoniec som rada, zvlášť po tom, čo všetko som o adopciách zistila.

Radíte teda radšej dieťa z Afriky neadoptovať?

Osobne si myslím, že tunajšia spoločnosť na to nie je pripravená. Mala som tu pár kamarátov z Afriky, ktorí sa vrátili domov, pretože sa tu stretávali s rasizmom. Kamarátka si vzala Afričana a jej deti v škole šikanujú spolužiaci. Pokiaľ však niekto naozaj chce adoptovať dieťa z Afriky, malo by to byť z krajín, ktoré podpísali Haagsky dohovor o spolupráci vo veciach rodičovskej zodpovednosti a opatrení na ochranu detí. Dohovor podpísali z afrických krajín len JAR, Zambia, Burkina Faso a Namíbia. Jedine tak máte záruku, že pôjde naozaj o sirotu, a nie o ukradnuté dieťa. Z Kene v súčasnosti dieťa adoptovať nemožno, pretože krajinou otriasali obrovské škandály okolo obchodov s deťmi a týkali sa aj veľkých nemocníc, takže kenská vláda medzinárodnú adopcia zakázala.

Z akých zdrojov ste čerpali fakty o nelegálnych adopciách?

Zo skutočných príbehov voľne dostupných na internete, všetky zdroje vždy uvádzam na konci knihy. Úžasné reportáže a dokumenty natáča napríklad BBC Africa, našla som o tom reportáž jednej investigatívnej indickej reportérky, narazila na článok o továrni na výrobu detí v Nigérii, videla som reportáž zo zatýkania gangu vrátane záberov priestorov, kde boli dievčatá znásilňované a držané... Sedemdesiat percent knihy je podľa skutočnosti, vrátane opisu rituálu, keď vúdú kňaz núti dievča prisahať mlčanie a piť vlastnú krv (vúdú, niekedy napísané tiež voodoo, je náboženstvo, ktoré obsahuje okrem iného aj množstvo povier a magických rituálov, pozn. red.). Nájsť výpoveď niekoho, kto takýmto rituálom prešiel, bolo veľmi ťažké, pretože tí ľudia naozaj mlčia.