Ste kamaráti, ktorí sa stretli v cirkvi Jehovovi svedkovia, a obaja ste z nej pre pochybnosti po čase vystúpili. V roku 2008 odišiel Vojtěch a Ivan až o štyri roky neskôr...

Vojtěch Domlátil: V Ivanovom živote je odrezanie sa od kamaráta opakujúca sa téma, prežil ho hneď dvakrát...

Ivan Sobička: Mal som kamaráta (v románe sa volá Dan, pozn. red.), ktorý začal chodiť po iných kresťanských cirkvách. Konfrontoval som ho s tým, že z hľadiska našej viery je to neprípustné a že toto pochybenie musí oznámiť starším v zbore. Keď to odmietol, urobil som to za neho. Bol vyhodený. Potom som ho ani nezdravil, pretože takto sa Svedkovia podľa nariadenia musia k bývalým členom správať. Inými slovami som ho udal, a k tomu všetkému ešte ostrakizoval... Len preto, že sa zaujímal o iný duchovný prúd vlastne rovnakého náboženstva.

Prečo ste to urobili?

Ivan Sobička: Z poslušnosti a poctivosti. Ale privodilo mi to obrovské psychické problémy, pretože som prežíval strašné výčitky. Snívali sa mi sny, v ktorých som s ním viedol náboženské diskusie, a nedokázal som si svoje argumenty obhájiť, pretože som čoraz viac začal chápať, že časť učenia Svedkov stojí viac-menej na vode.

Vojtěch Domlátil: A potom niečo podobné zopakoval so mnou. Tá situácia je fakt absurdná, spoločne sme pochybnosti o viere dlhodobo zdieľali, čo bolo zakázané. Nemohli sme sa s tým nikomu zo zboru zveriť. Lenže aj keď sme boli takto úzko prepojení, bolo pre nás citlivé, keď bol ten druhý o pár krokov ďalej, čo bol môj prípad. Spomínam si, že už som bol dosť radikálny, ale ešte som nebol vylúčený, a Ivan sa so mnou stretol a povedal mi, že sa už nikdy nestretneme, že môj prístup je už za hranou. Pritom on sám tomu ich učeniu už tiež neveril...

Hovorili ste o psychických problémoch. Vaša románová postava vyhľadala ráznu psychiatričku...

Ivan Sobička: Dosť to sedí aj na mňa. Keď si vypočula môj príbeh, hovorila tú vetu, ktorá sa objavila doslova aj v našom románe: „Ste zbabelec a pokrytec.“ Bola to staršia, skúsená žena, veľmi múdra, a veľmi sa s tým nemaznala. Zároveň poznala Svedkov, mala s nimi skúsenosť ešte pred Nežnou revolúciou, takže to nijako nedémonizovala.

Vy ste mali tiež výčitky svedomia?

Vojtěch Domlátil: Mňa rozrušovalo, že ľuďom dávame časopisy a presviedčame ich o názoroch, ktorým som postupne sám nedokázal veriť. No a keď som od Svedkov odišiel a začal študovať umeleckú školu UMPRUM, kde bola, naopak, hlavným krédom totálna sloboda, uvedomil som si, že tam som stále riešil, čo a ako mám robiť. Nie čo chcem robiť. A bolo pre mňa ťažké učiť sa žiť v normálnom svete, kde vám nikto nepovie, čo máte robiť. Máte toľko možností a musíte si stále vyberať. Ale podľa čoho? Podľa vnútorného hlasu? Lenže ten je určite od diabla (usmieva sa).

Čo bol prvý krok po tom, čo ste odišli z tej cirkvi?

Vojtěch Domlátil: To odchádzanie trvalo najmenej päť rokov... Osobne som zažil to „vylučovacie“ zhromaždenie, na ktorom sa oznámi, že už nie ste Svedkom. Bežne tam odpadlíci nechodia.