Ako sa v Česku zmenila situácia a počty bezdomovcov, keď vzrástli nájmy, ceny energií a základných potravín?

To sa mení veľmi rýchlo k horšiemu už dvadsať rokov a práve kvôli obrovskej inflácii a stálemu nárastu cien bytov sa táto metastáza rozširuje. A vidieť to vo všetkých sociálnych skupinách obyvateľov. Už predtým dostupné bývanie chýbalo a v dôsledku tzv. zhodnocovania investičných bytov sa najmä vo väčších mestách neuveriteľne zväčšil dopyt. V Prahe 7, kde pracujem, je bežné, že za normálny byt, ktorý má 50 štvorcových metrov, sa platí za nájom so službami a s energiami okolo 30-tisíc korún mesačne (cca 1 250 eur, pozn. red.). A v momente, keď priemerný dôchodok v Česku je okolo 20-tisíc a stanete sa po úmrtí manžela alebo manželky tzv. samodôchodcom, zrazu ste úplne závislý od dávky štátnej sociálnej podpory. To je ten nešťastný príspevok na bývanie, ktorého priznanie sa stále legislatívne sprísňuje a najmä v Prahe tiež časovo preťahuje. Čiže bytová neistota – nezaplatím včas nájomné a prídem o byt – je momentálne veľmi vysoká a dotyčných stresuje. Sú totiž existenčne závislí od toho, že zhruba 10-tisíc korún im dotuje štát cez sociálny systém –, čo je u klientov, ku ktorým dochádzam pomáhať vyplňovať formulár, frustrujúce a ponižujúce. Keďže dlhodobá nefunkčná sociálna politika funguje ako domino, môže súvisieť aj s tým, že nám u seniorov stúpa počet samovrážd.

A v tom tkvie príčina toho, že sú Česká republika a Praha označované za miesto s najväčším percentom bezdomovcov vo východnej Európe?

Určite. Sú tu obrovské skupiny obyvateľov, ktoré sa ešte nenachádzajú priamo na ulici, ale sú bezdomovectvom veľmi ohrozené. V momente, keď im bez čerpania sociálnych dávok nestačí ani mzda alebo plat (nieto ešte dôchodok), sa neistota bývania tejto skupiny dostáva, najmä v Prahe a vo väčších mestách, aj mimo rámca východnej Európy – sme tu skutočne jedni z najhorších. Toto je tikajúca sociálne bomba. Stačí nejaká zdravotná alebo sociálna udalosť, a starší občan sa počas chvíle ocitne v nekvalitnej ubytovni alebo priamo na ulici. Ďalšou súvisiacou skupinou sú mladí ľudia. Všetci politici sa čudujú, že nám teraz o 10 percent poklesla pôrodnosť, ale čím to asi bude? Mladí sa dnes nedostanú k bytu bez toho, že by mali rodinné zázemie s nehnuteľnosťou alebo finančným kapitálom. Ak ide o hypotéky, ak nezarábajú dohromady minimálne 100-tisíc korún mesačne alebo nemajú našetrené „dlhé“ peniaze, k vlastnému bytu sa nemôžu cez hypotéku nikdy dostať. A tak napríklad v Prahe zúfalo chýbajú mladí učitelia, policajti alebo sociálni pracovníci. Všeobecných bytov, ktoré by s týmto mohli pomôcť, je v portfóliu mestských častí Prahy a magistrátu málo, a ak sa niekde stavia, ide zase o tzv. investičné byty na prenájom. Obec tento stav nie je schopná nijako ovplyvniť a je bezmocná.

Spomenuli ste skupiny bezdomovcov a obyvateľov bezdomovectvom ohrozených. Môžeme si to nejako sprehľadniť?

Bezdomovectvo sa týka vlastne štyroch skupín obyvateľov – prví sú „ľudia bez strechy“, ktorí žijú iba na ulici, druhá skupina žije na ulici, ale ešte stále má sociálne kontakty, takže občas – až napríklad 60 % času – môže prespať a okúpať sa u známych. Tretiu skupinu tvoria ľudia v nekvalitnom bývaní – ubytovniach, azylových domoch a bohužiaľ k tomu pribúdajú aj nekvalitné, vybývané byty, ktoré vo vylúčených lokalitách skupujú úžerníci.

A štvrtá skupina?

To sú ľudia, ktorých bývanie a strecha nad hlavou sú permanentne ohrozené. Majú napríklad nájomnú zmluvu, ktorá im o pol roka končí, a majiteľ im ju nechce predĺžiť.