Vaša prvá úspešná kniha bola o dejinách tetovania, vyšla už v roku 2005. Máte nejaké tetovanie?

Nie. Mám veľa kamarátov tetovačov aj tetovaných, v tom prostredí som sa pohyboval. Vídal som sa aj s výtvarníkom Vladimírom Franzom, ktorý mi do ďalšej knihy napísal predslov. A vlastne som si hovoril, že možno k tomu niekedy dôjde alebo že k tomu dôjdem. Ale neprišiel som na to, prečo by som to potreboval. Nepocítil som to napätie. Myslel som si, že sa dám tetovať, keď som žil v Tokiu. V Japonsku totiž robia tradičné celofarebné tetovanie horimono. Avšak ani tam k tomu nakoniec nedošlo. A teraz sa mi už zdá, že som na to príliš starý (smiech). Napriek tomu sa v tom zhliadla moja takmer dvadsaťročná dcéra. Po prvých experimentoch s drobnými obrázkami sa dostala k šikovnej tetovačke, mojej kamarátke, ktorá to naozaj vie, takže som rád, že si našla svoju umelkyňu.

Odborník o manažovaní davu: Ako zvládať psychológiu davu a na čo byť pripravený na proteste či zápase?

Občas hovoríte o tom, že vás fascinujú Maoriovia, pôvodné polynézske obyvateľstvo Nového Zélandu. Ich tetovanie a drsná kultúra. Čím?

K záujmu o mimoeurópsku etnografiu som sa dostal pri štúdiách na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Zaujímali ma Indiáni a pôvodné domorodé kultúry. A raz som v antikvariáte objavil knihu K protinožcům II. od Josefa Kořenského. To bol český spisovateľ, cestovateľ a učiteľ. Ako prvý Čech absolvoval cestu okolo sveta a úspešne o tom písal na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Navštívil aj Oceániu, Austráliu a predovšetkým Nový Zéland. A farbisto opisoval Maoriov, s ktorými sa tam stretol, ale už v neskoršej fáze útlmu kultúry vplyvom belochov. Fascinujúce bolo, že sa tam stretol aj s Gottfriedom Lindauerom z Plzne, ktorý portrétoval maorijských význačných pohlavárov a veľmi realisticky ich zakresľoval, pretože vyštudoval vo Viedni portrétnu maľbu. A takisto pekne zachytával ich tetovanie. Začal som sa o to viac zaujímať: ako tetovanie na Novom Zélande vznikalo, aký to malo neskôr spoločenský význam, kedy a ako sa tetovalo, ako to bolo tabuizované, že tetoval „kňaz“ (tohunga) a nikto iný to robiť nesmel... A keď som zvažoval, o čom písať bakalársku prácu, zvolil som si tetovanie všeobecne ako fenomén. A neskôr z toho vznikla dokonca kniha.

Na začiatku deväťdesiatych rokov bolo populárne tetovanie čínskymi alebo japonskými znakmi. Traduje sa, že niektorí tetovači hľadali inšpiráciu na vrecúškach čínskych polievok.

Myslíte kung-pao vytetované na paži? (smiech) Áno, bolo veľa podobných vtipov. Vtedy ázijské znaky celkom frčali. Je to síce taká mestská legenda, ale nejaký základ to má. Tetovači sa dostávali k motívom rôznym spôsobom. Často čerpali z jedla alebo z popkultúry a podobne. Nebol ešte internet, aby si zákazníci overili, čo znaky znamenajú, a tak to nebolo pod kontrolou. Dnes už to je. Ale viete, v tetovaní bolo a je veľa bizarností. Motívy sa rôzne pretetovávajú a tetovači si z toho robia srandu. Napríklad v anglickej tlači existujú aj rubriky ako „divné tetovanie“.

Práve v deväťdesiatych rokoch u nás nastal akýsi zlom a z tetovania sa stal módny fenomén. Aký bol vývoj vo svete?

Boli v podstate dve renesancie tetovania.