Uľahčuje nám vysoká inteligencia život? Alebo ho naopak robí zložitejším? A ako sa vôbec v reálnom živote ľudia s vysokým IQ uplatňujú?

Toto sa snažilo zistiť už mnoho vedeckých výskumov, napríklad ten, ktorý už v roku 1926 vykonal americký psychológ Lewis Terman. V kalifornských školách vybral 1 500 najnadanejších žiakov s IQ medzi 140 a 170 bodmi (IQ nad 140 sa označuje ako genialita). Deti sledoval v priebehu rokov až do ich dospelosti, aby zistil, ako so svojim darom naložia. Výsledok? Takmer všetky študovali prestížne univerzity. Ich priemerný plat v zamestnaní bol potom až dvojnásobný oproti priemeru. Veľmi nadpriemerné bolo však v ich prípade aj percento rozvodovosti, alkoholizmu a samovrážd. Títo ľudia častejšie trpeli samotou a depresiami. K podobným výsledkom dospel aj výskum londýnskej Middlesex University z roku 2010. Ten sledoval dvesto geniálnych detí až do dospelosti a zistil, že mimoriadny kariérny úspech dosiahlo len šesť z nich. Navyše u nich bolo o dosť vyššie percento rozvodov či alkoholizmu.

Ako to psychológovia vysvetľujú?

Jedným z dôvodov, prečo sú nadpriemerne inteligentní ľudia v živote nešťastnejší, je kladenie si prehnane vysokých nárokov. V prípade, že ich nenaplnia, prepadnú často depresiám. Ďalšou príčinou môže byť nadmerná premýšľavosť. Pretože im to ich mozgová kapacita a obrazotvornosť dovoľujú, lámu si viac hlavu tým, kam speje náš svet, koľko je v ňom zlého a ako môžu byť ostatní takí hlúpi a ľahostajní, že si to nevšímajú. To potvrdzuje aj doktor psychológie Alexander Penney z MacEvanovej univerzity v Kanade: „Počas dňa často prepadajú záchvatom úzkosti, ak sa im stane niečo nepríjemné, nie sú schopní to jednoducho spracovať a zaoberať sa niečím príjemnejším. Traumatizujúcim zážitkom sa,zožierajú‘ aj niekoľko dní a neustále premýšľajú o tom, čo mohli urobiť ináč a lepšie.“ Pri riešení problémov berú do úvahy všetky možné riešenia, takže môžu pôsobiť nerozhodne a „spomalene“, čo sa v dnešnej dobe, keď sa preferuje výkon, rýchlosť a jasný názor, neodpúšťa.