Máte to v kapele spravodlivo podelené aj s tým, kto najčastejšie poskytuje rozhovory, lebo to má povedzme radšej než iní?

Nikto z nás to nemá nejako veľmi rád (úsmev), ale mne to tak nejako „spadlo do klína“, lebo som frontman tej našej brutálnej zostavy.

Je dobrý pocit byť frontman?

Naša skupina má tridsať rokov, to je celkom dosť času na to, aby si na to človek zvykol. Ale pravda je, že som nikdy nebol trémista – tak som na to možno predurčený. Skrátka, beriem to tak, ako to je. Neriešim, aký mám z toho pocit. To je moje miesto a hotovo.

Presne pred rokom sme v Téme priniesli rozhovor s Martinom „Fefem“ Žúžim z Hexu – Hexu sa totiž podarilo to, čo aktuálne skupine Para. Získali českého Anděla za najlepší slovenský album. Gratulujem.

Ďakujem. Pravdupovediac, v zásade som tam išiel s tým, že to vyhráme. Zvyšok skupiny tomu neveril, takže na Anděla nešiel. Som rád, že som mal pravdu. De facto je to ocenenie našej roboty zo strany odbornej verejnosti, z čoho sa, samozrejme, tešíme, ale to je asi všetko.

Ako to myslíte?

Tak, že ono to až tak veľa v Česku neznamená. Ak tam človek nie je nejakým spôsobom prítomný a nehráva tam pravidelne, nemôže tam ani výrazne preraziť. Ale z ocenenia máme naozaj veľmi fajn pocit.

V Česku hráva Para málo?

Málo. Hrávame v Prahe, Brne a Ostrave, ale na naše české koncerty prichádzajú väčšinou Slováci.

Čím to je? Kapela nemá ako prioritu preraziť u susedov?

Možno aj našou lenivosťou? (úsmev)