Ilustrátor Jake Parker v roku 2009 vymyslel výzvu pre umelcov. Inktober trvá vždy celý október a má motivovať ľudí, aby si zlepšili svoje kresliarske schopnosti. Pozerám sa na váš Instagram a vidím, že obrázky podľa zadaní, ktorými sú tentoraz povedzme čižmy, slnko či nosorožec, dávate von každý deň. Stíhate?

Áno, túto dennú výzvu robím už štvrtý-piaty rok. Vedela som, že október budem mať nabitý prácou a že ma v súvislosti s mojím novým singlom čaká mediálne promo, využila som teda pár voľných septembrových dní. Rozhodla som sa, že Inktober predkreslím dopredu. Teraz obrázky už len denne pridávam na Instagram.

Boli by ste veľmi sklamaná, keby ste si to celé nechali na október a potom by vám do toho prípadne vošli povinnosti a nedokončili by ste to?

Bola. Už sa mi to totiž stalo. Minulý rok som sa rozbehla, nakreslila som asi desať obrázkov a potom mi do toho niečo vliezlo. Dokončovala som album a zároveň som kreslila knižku. Kreslenie som musela prerušiť, lebo to už bolo naozaj mimo mojich kapacít. Veľmi ma to mrzelo, a tak som si povedala, že pôjdem na to inak a svedomito. Veci si predkreslím a potom budem už len „postovať“.

Asi ste boli svedomitá školáčka, však?

(Smiech) Áno, takto nejako to so mnou vyzeralo.

Vo vašich kresbách často figurujú zvieratá a najčastejšie pojašené zvieratá. Prečo?

Mám psa. Ja som vlastne vždy mala psa, už odmalička. Vidím v tom zvierati šibalstvo a mám veľmi rada komické situácie, ktoré môj pes vymýšľa. Rada si to všímam a snažím sa jeho šialenosti zaznamenávať. Nemusí to však byť len pes, snažím sa tú zvieraciu hravosť ukázať v rôznych zvieratách. Mám rada humor. V kresbičkách, ilustráciách aj v knižkách, ktoré som robila k pesničkám Petra Nagya (kniha PETER NAGY pre deti s ilustráciami Z. Smatanovej vyšla v októbri 2021, pozn. red.). Tam som humor, ktorý som našla v Petrových textoch, preniesla do ilustrácií. Hneď ako mám šancu a možnosť urobiť niečo vtipné, využijem ju.

Keď už sme pri zvieratách... Keď som pred rokmi stála na zrúcanine hradu Zniev, ktorá je nad obcou Kláštor pod Znievom, v diaľke pod sebou sme zbadali medveďa. Jeden z miestnych povedal: Tam dole nedávno Zuzana Smatanová nakrúcala videoklip k piesni Horou. Tak ja len že – bol blízko.

To bolo v roku 2016? Wau… Ale ono to bolo tak, že s tým jeleňom sa natáčalo v obrovskej uzavretej obore. Majiteľ jeleňa mal oplotený veľký kusisko lesa, v ktorom žil aj tento jeleň z môjho klipu. Takže v obore určite medveď nebol (smiech). Ale pamätám si tie dni a tuším sme tiež vyšliapali na jeden vysoký vrch, aby sme natočili záverečný obraz z klipu. Tam sme asi mali šancu stretnúť medveďa – našťastie, nestalo sa.

Ako vám je v obchodoch so štetcami, s farbičkami a kriedovými papiermi?

Sú to moje najobľúbenejšie obchody, samozrejme. Niekedy ženy majú podobné pocity, keď vojdú do obchodu s topánkami alebo oblečením či kabelkami – ja ho mám práve v papiernictve. Hovorievam, že si tam raz prinesiem karimatku a budem tam spať, pretože mám pocit, že si potrebujem pozrieť každý kúsok z tovaru, ktorý tam je, a zistiť, či ho náhodou nepotrebujem. Návšteva papiernictva vo mne produkuje dopamín a sérotonín (úsmev).

Takže hormón odmeny a hormón šťastia... Vraj aj návšteva drogérie vo vás spúšťa podobné príjemné pocity.

Áno, chodievala som tam často v tom čase, keď som sa snažila dostať z depresie. Vône, farby, svetlo, hudba... bolo mi tam dobre.

Premýšľala som, prečo sa ľuďom tak veľmi páčia vaše texty, a všimla som si, že sú to vlastne tiež obrázky. Keď počujem, že tichá voda pod zemou hladí vlasy koreňov, tak sa to dá krásne predstaviť. Robíte to zámerne? „Vidíte“ aj vy tie slová ako obrazy?

Zámerne asi nie, ale