Máte pestrý záber aktivít, okrem iného ste ako kameraman nakrútili aj dokumentárny film o žene, ktorá sa dobrovoľne rozhodla ukončiť svoj život. Ako ste sa k snímke Dobrá smrt (2019), ktorá získala množstvo medzinárodných ocenení a vyhrala festival Jeden svět, vôbec dostali?

Išiel som práve z nepodareného natáčania a hovoril som si, že niečo podobné by som už nikdy nechcel zažiť. Do štvrť hodiny mi však prišla správa od kamaráta, slovenského režiséra Tomáša Krupu, a on ma do tohto projektu prizval bez toho, aby som mal vtedy skúsenosti s natáčaním celovečerných filmov. Chceli sme zaznamenať príbeh o eutanázii, takže sme išli na konferenciu o eutanázii do Amsterdamu, kde sme boli na prednáške doktorky, ktorá vo Švajčiarsku ľuďom umožňovala asistovanú samovraždu (lekárka Erika Preisigová vedie nadáciu Life Circle, pozn. red.). Tá v našom filme síce hrať nechcela, ale sľúbila, že e-mailom osloví svojich klientov, či sa na tom nechcú zúčastniť. No a jediná osoba, čo nám potom odpísala, bola práve Janet z anglického West Mersey, ktorá v Dobrej smrti vystupuje.

Prečo sa rozhodla, že do vášho projektu pôjde?

Podľa mňa to chcela nejako odovzdať. Ešte kvôli kontextu dovysvetlím: Janet pôvodne povedala svojmu doktorovi, že chce svoju zdravotnú kartu, aby mohla ísť do Švajčiarska a vybaviť si asistovanú samovraždu, pretože chce svoj život ukončiť. Lenže ten doktor na ňu poslal niečo ako anglickú sociálku pre seniorov a oni jej pohrozili, že ju zatvoria do blázinca, ak podobné myšlienky nenechá. Takže im zohrala ročné alebo polročné divadlo o tom, že to u nej bola len taká epizódka, že už je všetko v poriadku. Potajomky sa však pritom pripravovala na svoj odchod.

Mala nejakú nevyliečiteľnú chorobu?

Mala svalovú dystrofiu. Keď sme ju stretli, bola tri mesiace pred asistovanou samovraždou, ťažko chodila s dvoma barlami plus zle videla, ale ešte mohla šoférovať auto. Takže sme s ňou absolvovali celé opúšťanie jej domova. Mala ešte manžela, ktorý už bol hospitalizovaný s demenciou, a keď sme za ním prišli a sedeli s ním, ten chlapík vôbec nevedel, kto tá žena je. Musela mu vždy ukázať fotky, aby to pochopil, čo bolo veľmi smutné. Zároveň mala Janet syna, ktorý mal tú istú chorobu ako ona. A tiež dcéru, ktorá bola z päťdesiatčlennej rodiny asi jediná, ktorá tú chorobu nemala. Janet sa pozerala na svoju mamu a na svoju babičku, ako pomaly umierajú v kresle bez toho, aby mohli pohnúť hlavou. Aj jej mama a babička sa niekoľkokrát pokúsili o samovraždu nejakým bielidlom, avšak ona nechcela odísť takýmto spôsobom. Takže náš film vlastne nie je o eutanázii, ale o odchádzaní zo života. Ona nás totiž pustila do takých najintímnejších miest, na lúčenie s rodinou, s manželom, a zároveň musela presvedčiť svoje deti, aby ju to nechali urobiť. Ony by jej to zakázať nemohli, ale snažili sa ju presvedčiť, aby si to rozmyslela. Takže tam prišiel aj zlomový bod, keď rodina pochopila, že by si s mamou zvyšok jej života aspoň mali užiť.

Ako sa nakrúcajú takéto emocionálne silné scény?

Predstavte si, že sme v izbe len dvakrát väčšej ako interiér tohto karavanu, a tam je štvorčlenný štáb s kameramanom za posteľou, kde sedí Janet, a pred tou posteľou jej deti, ktoré ju ukecávajú, aby to nerobila.