Ako si ľudia v staroveku a stredoveku overovali, či majú v ruke pravé striebro alebo zlato?

Zistiť kvalitu drahého kovu bez poškodenia alebo zničenia skúmaného predmetu umožňovala len jediná metóda, a to bola skúška prubířským kamenem, skúšobným kameňom. Próba (po nemecky die Probe, pozn. red.) znamená skúška. Skúmaným predmetom sa škrtlo o skúšobný zlatnícky kameň a ten predmet na kameni zanechal oter. Stredovekí šperkári potom podľa farby oteru dokázali stanoviť približnú rýdzosť zlata alebo kvalitu striebra, ktoré vtedy predstavovali základné platidlo. Kovy, ktoré sa dostávali na trh, totiž často neboli čisté, pomerne bežne to boli aj falzifikáty. Išlo o rôzne zliatiny, často zámerne s prímesou medi alebo zinku, ktoré zliatinám dodávali zlatistú farbu.

Ako zlatnícke kamene vyzerali?

Zvyčajne išlo o 8 až 12 centimetrov dlhý kamenný predmet pravouhlého rezu s otvorom na jednom konci, ktorý slúžil na zavesenie na opasok. Podstatné bolo, aby kamenná surovina bola jemnozrnná, čím tmavšia, tým lepšie, a aby skúšacia plocha bola úplne hladká. Zlatnícke kamene boli väčšinou vyrobené z bridlice, v Škandinávii z tamojšieho veľmi jemného pieskovca. Poznáme však aj skúšobné kamene dlhé 20 alebo 30 cm.

Dočítame sa o skúšobníctve aj v starovekej literatúre?

Najdôležitejšie diela o skúšobných metódach vznikli až v 16. storočí, zhodou okolností v Česku, v dôsledku celoeurópskeho významu strieborných baní v Kutnej Hore a v Jáchymove. Vzdelanec Georgius Agricola a najmä slávny metalurg a najvyšší hormajster K...