Na aký prípad zo sály nikdy nezabudnete?

Je to prípad, ktorý sa mi vryl do pamäti hneď na začiatku mojej neurochirurgickej praxe – čo je už viac ako tridsaťpäť rokov. Išlo o mladú ženu vo vysokom stupni tehotenstva, ktorá bola privezená po ťažkej autonehode. Bola v hlbokom bezvedomí a krvácala do mozgu. Bohužiaľ, dieťa už bolo mŕtve. Situácia bola natoľko závažná, že sme museli okamžite operovať – súčasne s pôrodníkmi. Zatiaľ čo kolega pôrodník vykonával akútny cisársky rez, my sme vykonávali rozsiahlu kraniotómiu – odstránenie časti lebečnej klenby – a evakuovali vnútrolebečný hematóm (krvná zrazenina, ktorá tlačí na mozog, pozn. red.). Počas výkonu však došlo k masívnemu krvácaniu spôsobenému vážnym stavom, keď sa prestáva zrážať krv. Bolo veľmi ťažké operáciu vôbec dokončiť. S ťažkosťami sme uzavreli operačnú ranu a úprimne povedané – nečakali sme, že pacientka prežije.

A prežila?

Jej stav sa ďalej komplikoval – na ARO sa rozvinul ťažký septický stav, musela jej byť amputovaná noha pod kolenom. A ďalší priebeh už šiel mimo nás, pretože pacientka prešla do starostlivosti iných oddelení. O dva roky neskôr sa v mojej ambulancii objavila mladá žena, ľahko krívajúca, ale bez akéhokoľvek neurologického postihnutia. Prišla kvôli plánovanej kranioplastike – teda navráteniu kostného krytu lebky. A keď som sa jej neveriacky pýtal, ako je možné, že sa tak zotavila, vyhrnula sukňu, ukázala protézu a s úsmevom poďakovala za to, že vôbec žije. To bol pre mňa moment, ktorý mi navždy pripomenul, že aj v tých najviac bezvýchodiskových situáciách je nádej.