Otvorene hovorí o svojej chorobe, strachu aj o celom živote. Povzbudzuje tak iné ženy s rakovinou prsníka či popôrodnou depresiou. Blogerka Erika Mokrý vysvetľuje, že myšlienku podeliť sa o svoj príbeh jej vnukla kamarátka.
Aj ona sama ale aj celé jej okolie očakávalo, že počas liečby prestane pracovať a bude len doma, no Erika sa snažila žiť rovnako ako pred diagnózou.
„Ono sa to nestalo, od začiatku liečby som fungovala, chodila som naďalej do práce, my sme sa s manželom vzali po mojej druhej chemoterapii. A tá myšlienka vznikla u tejto mojej kamarátky, začala som písať o mojom živote, pokračovala som v tom, naberalo to grády a dnes to je tam, kde to je.“
Rakovinu prsníka jej zistili v čase, keď mala len 28 rokov. V takto mladom veku je ochorenie skôr raritné. Štatistiky však ukazujú, že čoraz mladšie ženy majú tento druh rakoviny.
Priznáva, že to nečakala a priznáva, že prvá myšlienka ktorá jej napadla bola, že zomrie. „Málo ľudí hovorí o tom, že to prežilo. Napríklad ja som nepoznala nikoho, kto by rakovinu prežil. Čím viac som o tej rakovine, ktorú som mala, hovorila, čím viac som to zverejňovala, tak som sa začala dozvedať o tom, že sú ľudia, ktorí mali rakovinu pred 30 rokmi a stále sú tu.“
Dodáva, že postupom čase si uvedomila, že život sa nekončí, aj keď stále mala ťažké fázy. Do pozitívnych myšlienok prišli aj dni, keď už nechcela chodiť na chemoterapiu a tvrdila, že končí. No potom zase prišiel moment, keď chcela bojovať.
„Nechcem, aby to vyznelo v zlom, ale ja som mala naozaj šťastie, že som sa liečila vo Francúzsku. Jednak aj tým, že ten prístup je trošku iný, je tam väčší počet lekárov, lekár má viac času na pacienta a má väčšiu možnosť mi to vysvetliť. Ale samozrejme googlila som si, kto by to nerobil.“
Dodáva, že jej prvá návšteva u onkológa trvala hodinu a pol, počas ktorej sa len rozprávali. Doktor jej vysvetľoval postup liečby a ona mu kládla otázky a pýtala sa na všetko, čo potrebovala vedieť. Potom ju vrchná sestra previedla po oddelení a ukázala jej, kde jej podajú chemoterapiu.
Upozorňuje, že to, ako liečili ju, nie je kľúč pre liečbu každej pacientky. Erike odstránili prsník aj sedem uzlín. Neskôr jej podávali 15 cyklov chemoterapie a 25 ožiarov.
„Ale to je môj prípad, môj druh tumoru a postup, ktorý pre mňa zvolil lekár. Upozorňujem na to, lebo sa baby zvyknú porovnávať. Netreba sa porovnávať,“ hovorí o rôznych liečbach blogerka. Zároveň dodáva, že existujú celosvetové protokoly čo znamená, že rovnaký postup liečby by dostala pri jej nádore aj na Slovensku.
Vysvetľuje, že keď jej lekár povedal, že musia vybrať celý prsník, reagovala na to, nech si zoberú aj ten druhý. Aj keď to, že jej vezmú prsník, znášala dobre, horšie prežívala vypadnutie vlasov. Síce tajne dúfala, že jej vlasy nevypadnú, nakoniec sa vydávala s turbanom na hlave.
„Postupom času som zistila, že to fyzično mi je fakt na nič, pokiaľ nemám zdravie. Keď vyzeráte dobre, ale máte zomrieť, tak načo vám to je. Radšej budete bez toho prsníka a bez tých vlasov, ale budete žiť.“
Aj keď navštívila aj psychológa, nakoniec na sedenia nechodila pravidelne. Veľkú oporu našla vo svojom manželovi, v rodine a celom okolí.
Od začiatku riešili aj budúcnosť a zakladanie rodiny, práve preto Erike zmrazili vajíčka ako poistku, ak by po liečbe nemohla otehotnieť.
To sa nakoniec podarilo a po prekonaní ochorenia sa manželom podarilo počať. Počas celého obdobia bola pod kontrolou lekárov.
V siedmom mesiaci tehotenstva, keď jej hrozil predčasný pôrod, sa nakazila covidom. Bolo to ešte počas prvej vlny. Aj v tomto prípade mala šťastie na výborných lekárov, ktorý jej stav medzi sebou konzultovali a aj ako pozitívnu ju brali na vyšetrenia a dieťa aj ju monitorovali.
Počas tehotenstva ju pôrodná asistentka upozornila na možnú popôrodnú depresiu. Aj keď si pritom pomyslela, že toto sa jej týkať už určite nebude, nakoniec prekonala aj popôrodnú depresiu.
„Bolo to ťažké obdobie, začalo to piaty deň po pôrode. Ešte som si hovorila, že je dobre, lebo nás upozornili, že desať dní je takzvané baby blues, prejde to. Neprechádzalo to a manžel povedal, že je problém a zobral ma k popôrodnej asistentke. Sama som si to priznala a povedala, že mám problém a potrebujem psychológa alebo psychiatra.“
Spomína, že hystericky kričala po svojom manželovi, keď jej chcel zobrať syna a pomôcť jej, pretože si myslela, že manžel jej tým dáva najavo, že sa o neho nevie postarať. Pomohla jej psychologička a terapie s ňou.
Všetko otvorene komunikuje o všetkých svojich životných situáciách a aj po priznaní popôrodnej depresie sa jej sledovateľky priznávajú k tomu, že im tým pomohla uvedomiť si, že tiež majú problém.