„Krvavé“ mobily. Vo vrecku ich nosí väčšina z nás

Ešte pár tisíc rokov dozadu by nikomu nenapadlo závidieť svojmu susedovi nové auto. “Sused” totiž lovil divú zver a zbieral lesné plody ako všetci ostatní. Celé ľudstvo žilo na rovnakej materiálnej úrovni, spoločnosť nebola rozdelená na majetných a nemajetných. Zlom nastal s príchodom poľnohospodárstva. To bol moment, od ktorého človek začal nielen s produkciou, ale aj s nadprodukciou potravín. A tie boli z historického hľadiska jednými z prvých predmetov konzumu.

Lenže vývojom sme sa od základných komodít, akými sú potraviny, dostali k vzácnym nerastom či dokonca k duševným statkom. Ako hodnotí Erich Fromm, nemecko-americký psychoanalytik a sociológ, materiálny nadbytok dokonca ľudí vo vyspelých krajinách donútil konzumovať aj duchovné statky. Je teda dôležité „mať veľa priateľov“, namiesto toho, aby sme „boli priateľskí“, mať nejaké choroby, ktorými sa môžeme chváliť, namiesto byť zdraví. To teda podľa Fromma znamená, že na to, aby sme boli konzumentmi, nemusíme byť ani bohatí.

Kto vyrobil naše tričko

Konzum poháňa ekonomiky vpred. No neraz ide na úkor niekoho iného. Na úkor ľudí na opačnom konci planéty, na úkor budúcich generácií, ale aj životného prostredia. Len málokto sa zamýšľa nad tým, kto vyrobil tričko, ktoré má práve na sebe, kto odtrhol cibuľu, ktorú použil pri varení. Kto vypestoval kvet, ktorý dostal na meniny. Kto nazbieral kakaové bôby, z ktorých pochádza čokoládová bonboniéra ležiaca na vrchu nákupného košíka.

Možno by sme na opačnom konci planéty našli za šijacím strojom bangladéšsku šičku, ktorá pracuje 16 hodín denne sedem dní v týždni, pretože v krajine nie je pracovné právo ani zďaleka také prísne ako u nás. A čo je, to sa ignoruje. Na tento problém upozorňuje napríklad Clean Clothes Campaign, globálna iniciatíva za dôstojnú prácu v textilnom priemysle. Pri cibuli by sme mohli sledovať, ako ju zabalil novozélandský farmár a vyslal na púť do Európy. A pozorovať, ako lietadlo, ktoré ho k nám priviezlo, zanechalo za sebou emisie skleníkových plynov, ktoré prispejú k otepľovaniu Zeme. Na kvet vypestovaný v Keni zas museli farmári použiť ohromné množstvo vody, ktoré potom chýba miestnemu obyvateľstvu. Kakaové bôby na výrobu bonboniéry zas mohli nazbierať deti vystavené prachu a nebezpečným chemikáliám, ako upozorňuje International Labor Rights Forum. Svet je prepojený. A to, čo skončí v našom nákupnom koši, ovplyvňuje životy iných ľudí aj stav prírody.

Krvavé mobily

Takýmto príkladom sú aj takzvané krvavé či konfliktné minerály, akým je napríklad koltán. Je to minerál, ktorého zložky sú nevyhnutné na výrobu mobilov, tabletov, počítačov a ďalšej elektroniky. Až 80 percent jeho svetovej produkcie sa ťaží v Konžskej demokratickej republike. Túto africkú krajinu už dlhé roky sužuje občianska vojna. A tú „živia“ aj peniaze získané z predaja krvavých minerálov, ktoré sa ťažia na východe Konga. „Viac ako polovica baní v Konžskej demokratickej republike je v rukách ozbrojených skupín, ktoré vedú v krajine boje,“ hovorí Magdaléna Vaculčiaková, spolupracovníčka Platformy mimovládnych rozvojových organizácií.

Nielenže sa tam vzácne minerály ťažia bez ohľadu na to, aký dosah má táto činnosť na životné prostredie, ich pozadie je omnoho temnejšie. V baniach pracujú v neľudských podmienkach väčšinou deti vo veku 12 až 16 rokov.

V bani aj týždeň bez toho, aby vyliezli na povrch

Až do útrob krvavého pekla, kde sa v Kongu ťaží kasiterit, ktorý je tiež potrebný na výrobu elektroniky, prenikol dánsky dokumentarista Frank Piasecki Poulsen. Svoje pocity v rozhovore pre český portál idnes.cz opísal takto: „Tunely sú veľmi úzke, a preto využívajú na ťažbu deti, aby ich nemuseli raziť veľké. A potom tie deti... najprv som im ani neveril, keď mi povedali, že tam zostávajú aj týždeň bez toho, aby vyliezli na povrch. Myslel som si, že je to nemožné, pretože tam nemôžete skoro ani dýchať. Vzduch je hrozný, je tam vlhko a príšerne teplo, približne 45 stupňov. Potom mi to však povedalo pár ďalších ľudí, že tam zostávajú aj niekoľko dní. Pre mňa bolo i niekoľko hodín príliš.“

Svojím filmom sa snažil poukázať na problém, ktorý sa týka nás všetkých. V tom čase, písal sa rok 2011, sa však veci týkajúce sa krvavých minerálov, začali hýbať. V Spojených štátoch schválili zákon (Dodd-Frank Act), ktorý núti veľké spoločnosti, aby zisťovali, odkiaľ tieto minerály berú. Zákon pri dovoze presne určuje, pri ktorých krajinách musí dovozca postupovať obozretne. Je to napríklad už spomínaná Konžská demokratická republika, ale aj susediace krajina ako Stredoafrická republika, Južný Sudán, Zambia, Angola či Rwanda.

Narozdiel od Ameriky zareagovala Európa neskôr a navyše predstavila bezzubý zákon. Európska komisia a Európska služba pre vonkajšiu činnosť zverejnili minulý rok spoločné oznámenie, ktoré rieši, ako zodpovedne zaobstarať minerály a kovy s pôvodom v konfliktných a vysokorizikových oblastiach. Vychádza z usmernení OECD, ktoré však ponecháva na samotného dovozcu, aby posúdil, či oblasť, z ktorej dováža, je konfliktná alebo riziková, a teda vytvára akýsi systém dobrovoľnej samocertifikácie.

Proti tomu vystúpili európske mimovládky, ktoré spustili petíciu k regulácii takzvaných krvavých minerálov. Jej výsledky mali presvedčiť europoslancov troch veľkých frakcií, aby legislatíva platila ako záväzná a nie iba na dobrovoľnom režime, aby platila na všetky prírodné zdroje a pre všetky európske firmy, ktoré umiestňujú na naše trhy produkty obsahujúce tieto minerály. Napokon Európsky parlament čiastočne ustúpil. Rozhodol, že dovozcovia cínu, tantalu, volfrámu a zlata určeného na výrobu spotrebných tovarov by mali podliehať certifikácii v celej Európskej únii.

Čo môžeme spraviť my

Či už je to mobil, tričko, cibuľa, kvet či čokoláda, na trhu sú výrobky, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu, pretože nemuseli precestovať tisíce kilometrov, ale aj také, ktoré boli vyrobené za dôstojných pracovných podmienok. K dispozícii sú dokonca aj nekrvavé alternatívy mobilov.

K väčšej férovosti môže prispieť každý človek, a to celkom jednoducho, hovorí Adela Banášová, ktorá je ambasádorkou Európskeho roka rozvoja a zasadzuje sa za férovejší život. “Nemusíme naháňať špeciálne označené výrobky a obmedziť sa do úplného diskomfortu, ale istý priestor na zlepšenie má každý. Napríklad podpora slovenských farmárov nám neprinesie len kvalitnú potravinu, ale aj zdravie a navyše sa zapojíme do ekonomického reťazca, ktorého zisk končí opäť u našich ľudí,” vysvetľuje.

Banášová kritizuje najmä prehnaný konzum. “Ľudia si nakupujú haldy vecí. Oblečenia sa predáva, ako keby sme mali všetci desať tiel a ročne 300 sezón. Skrátka, podliehame túžbam a reklamným manipuláciám a ich pôvodcom je naozaj jedno, či žijeme fér,” dodáva. Riešením je, že sa každý z nás trochu uskromní.

Tento článok je trinásty z 20-dielneho seriálu o Cieľoch udržateľného rozvoja, ktoré budú svetoví lídri schvaľovať na samite v New Yorku v septembri tohto roka. Seriál vzniká v rámci Európskeho roka rozvoja 2015 v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií.

Ciele udržateľného rozvoja

1. Odstrániť chudobu vo všetkých jej podobách kdekoľvek na svete

2. Odstrániť hlad, podvýživu a dosiahnuť potravinovú bezpečnosť

3. Zaistiť zdravý život a podporiť blahobyt

4. Zabezpečiť vzdelanie v rovnakej kvalite pre všetkých a podporiť celoživotné vzdelávanie

5. Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie žien a dievčat

6. Zaistiť dostupnosť vody, udržateľný vodný manažment a sanitáciu

7. Zabezpečiť prístup k dostupnej a udržateľnej energii

8. Podporiť udržateľný ekonomický rast, zamestnanosť a dôstojnú prácu

9. Stavať odolnú infraštruktúru a podporiť udržateľnú industrializáciu a inovácie

10. Znížiť nerovnosť v rámci krajín a medzi nimi

11. Vytvárať bezpečné a odolné mestá a ľudské osídlenia